Počula som kikiríkanie kohúta a slnko mi svietilo do očí, nevidela som ani na krok. Popri ohamatávaní každej veci, ktorá sa mi dostala pod ruku som sa cez chodbu dostala do kúpeľne, aby som si pretrela oči. „Áááá” skríkol som, lebo som neočakávala to, čo som videla v zrkadle. Stalo sa to zas, v zrkadle bol odraz medvedej hlavy, už sa mi stalo, ale bola som líškou alebo kanárikom. Takto ráno sa mi to riešiť nechcelo, bohužiaľ o trištvrte hodinu som mala byt už v práci! Premena späť by trvala dlhšie ako čas, ktorý mi ostával. Zavolala som šéfovi a nervózne som čakala, kým zdvihne telefón. Odrazu mi zazvonil zvonček. Čo som mala robiť? Nevedela som kto je von a keby som sa pozrela kukátkom, oknom vedľa dverí by mi bolo vidno chlpy! Vliezla som do izby a dúfala som že odíde. Šéf mi zdvihol a chrapľavo som mu oznámila, že som chorál a nemôžem prísť minimálne do pozajtra. Nebol s tým šťastný, mám dojem, že mi neveril, ale nejakým zázrakom mi to prešlo. Zložila som a čakala, či je ešte niekto pred dverami. Dlho bolo ticho, rozhodla som sa, že vyjdem von. Aby som sa mohla premeniť, som potrebovala ticho. Zvyšok dňa už išiel ako po masle, ale pondelkové rána sú vždy tá najhoršia časť týždňa. 🫠