Nie! Dnes je ten najhorší deň na svete! Je posledný deň prázdnin! Posledný krát sa zahrám s mojim milovaným psíkom Alfíkom a so zajačicou Kiki! Lúčim sa s nimi, lebo cez školu na nich nemám čas. Len im dám jesť a raz ich pohladkám. Ja viem, je to katastrofa. No ocino ma nepustí von za kamarátkami Alfíkom a Kiki, kým si neurobím domácu úlohu a nenapíšem zážitkovník. Ja do toho zážitkovníka neviem napísať ani len jednu vetu!
Dnes je posledný deň prázdnin!!!
Ešte skoro ráno sme šli s kamarátkami do parku splniť pokyny z telesnej výchovy, ktoré sme si mali napísať minulý školský rok a splniť cez letné prázdniny. Mali sme skákať do výšky, lenže v parku sa zvuky ozývali. Niektorí ľudia ešte spali a počas skákania sme dupotali. A len tak odrazu vyšla z jedného domu pani, ktorá bola v pyžame. Už na pohľad bola nepríjemná a hrôzostrašná. Zľakli sme sa, veď sme aj mali čoho. Mala modrinu pod okom, oko opuchnuté a bradavicu pod nosom. Jej vlasy boli hrôzostrašné, mala ich zeleno-čierne nerozčesané ako po výbuchu. Krívala na pravú nohu, v ústach mala asi na každom zube kaz a šiel jej odtiaľ veľmi nechutný smrad. Vyzerala totiž ako ropucha. Ani sne sa nestihli nadýchnuť a už na nás spustila: „Vy nezbednice nezbedné, čo sa to opovažujete! Kto vám to dovolil tu robiť taký hluk. Akurát som chorá, mám nádchu a veľmi veľa kašlem. Pán doktor mi povedal, aby som nechodila von a nekričala lebo dostanem záchvat kašľu. Choďte preč, lebo zavolám políciu!“
Pozerali sme jedna na druhú a nechápali čo teraz. Napadlo nám jediné, utekať. V tej chvíli mal byť náš telocvikár v parku. Keby nám rátal dvanásť minútovku, boli by sme neprekonateľné. Ten vietor vo vlasoch a strach v očiach. Tá pani bola smiešna a strašná zároveň. Vôbec by som sa nečudovala, keby tú políciu zavolala. Lenže namiesto splnenej úlohy sme mali za sebou len bláznivý beh. Čo teraz?
Keď sme prišli domov akurát mama varila obed a počas varenia sa mňa pýtala:“ Kde si bola zlatko? Čo si robila? Bola si s kamarátkami?“ Zľakla som sa ale nakoniec som jej povedala pravdu. Vyrozprávala som jej, čo sme zažili. Keď som dorozprávala, povedala mi: „Tá pani, ktorú ste nazvali ropuchou je moja sesternica z druhého kolena. Je už dosť stará, nevládze, preto sa nevie ani len rozčesať.“ Bola som zahanbená. No nakoniec som zavolala kamarátkam aby sme ju šli navštíviť a ospravedlniť sa jej za to, že sme ju zobudili. Keď sme prišli ku nej a zazvonili bola prekvapená lebo ju už dlho nik nenavštívil. Ospravedlnili sme sa jej a ona nám odpustila. Sľúbili sme jej, že ju učešeme, obriadime a upraceme jej dom. Keď sme to splnili vlasy mala krásne nafarbené na blond, voňavé a učesané. Z úst jej nešiel smrad ale vôňa a objednali sme ju ku zubárovi. Zubár jej vyvŕtal všetky kazy. Keď prišla domov povedala nám, že ju bolia celé ústa. No my sme jej odpovedali:„ Pre krásu sa trpí!“ Odrazu sme sa všetky začali veľmi chichotať. Uvarili sme si spoločne čaj a rozlúčili sa. No a ja mám nový zážitok do zážitkovníka.