Kde bolo, tam bolo, za zelenou bránou bol raz jeden pes a ten sa volal Dunčo. Mohol sa volať aj Artemis, Artan, Režko, Brok alebo Wilibald. Mama s otcom sa nevedeli dohodnúť na mene a dostal meno Dunčo, ktoré ktosi z nich niekto vykríkol. Bol to Dalmatínec a mal najviac bodiek. Najviac zo súrodencov. A možno aj na svete! A bol smiešny. Najprv bol malý ako rukavica, chlpatá a bodkovaná. Plakal a bál sa. Mama si dala na zem matrac, akože je pes, aby Dunčo neliezol do postele a spáva s ním na zemi. Tak to povedala mama, keď zaliezla do psieho pelechu. A tiež, aby sa nebál a nebolo mu smutno za jeho bodkovanou mamou.
