Chodím po tmavých miestach, tam kde svetla niet, len sa snažím nájsť čistý prameň, čo očaril moje oči a hlavu mi pomotal biedne. Nechcem byť tá, ktorá pije hocijakú vodu, nie som tou, ktorá je stále smädná.
Či bude bolesťou napiť sa z prameňa, ktorý nasýtil všetky brehy?! Chcem ho len znova vidieť, aby namiesto stresu chvíľku prevzali trón moje pocity. Pocity šťastia a radosti, ktoré som si vtedy nevšímala.
Pamätám na každú kvapku dažďa, čo ho trafila, každú zbytočnú vodu, ktorá sa z neho vyliala. Tešil sa, ako ma bude môcť nasýtiť vlastnou vodou, no ja som sa nevydala touto jeho cestou.
Prečo som bola taká naivná a chcela zabudnúť? Či ma ovládal strach, alebo som myslela, že to bude dlhá púť?
Teraz už viem, že to chcem napraviť a svoju cestu k nemu znova nastaviť.
Ja som hľadala dlho, všade pozrela dvakrát, nevedela som, že už takto skoro budem po jeho boku stáť.
Otočím sa a konečne vidím svetlo, cítim vôňu a počujem, ako pomedzi brehy behá. Vyzerá tak šťastne, preto sa bojím, že v jeho očiach už nebudem taká skvelá.
Zrazu stretli sa nám pohľady, čo vtedy v našich myšlienkach uchovali poklady, ale dnes sme boli len cudzincami.
Som šťastná, že konečne vidím svetlo… Cítim tú vôňu prírody… Konečne mám ten pocit slobody.
Posledný nádych a som pripravená. Toľko rokov, čo som bola bez vody, aspoň konečne nie som sama, preto sa mu ospravedlňujem za všetky moje chyby a vädnúca padám do blízkosti jeho prameňa.
Počujem ešte, ako mi odpúšťa, drží ma v náručí a narieka, prečo ho znova opúšťam. Neboj sa, čistý prameň, v srdci prírody si nájdeš inú rastlinu, ktorá ti rany zahojí. Teš sa so mnou, že sme sa znova videli a pamätaj, že bez tvojej vody by sme tu nikdy neboli…