Existuje jedno miesto. Malá kaviareň ukrytá v tichej uličke Tokia. Nepôsobí nijako výnimočne, ale ak si tam sadnete na správnu stoličku, v správny čas… môžete cestovať späť v čase. Má to však háčik – nič, čo urobíte v minulosti, nezmení prítomnosť. A musíte sa vrátiť predtým, ako káva vychladne.
Keď som čítala túto knihu, pripadala som si, akoby som aj ja sedela pri tom šálke kávy. Akoby som v tichu tej miestnosti počula šepot nevyslovených slov, ktoré si ľudia priali povedať – a nestihli. Príbehy štyroch postáv, ktoré sa rozhodnú cestovať v čase, sú také krehké, že som ich nechcela pustiť z rúk. Žena, čo sa chcela rozlúčiť s milovaným mužom. Sestra, ktorá túžila pochopiť vzťah s rodinou. Matka, čo nestihla objať svoju dcérku. A všetky tieto momenty mi pripomenuli, aké dôležité sú tie úplne obyčajné slová: „Prepáč“, „Ľúbim ťa“, „Ďakujem“.
Na tejto knihe je krásne to, že aj keď hovorí o smútku, stratách a veciach, ktoré sa už nedajú vrátiť… je v nej nádej. Možno nezmeníme minulosť. Možno nevieme opraviť, čo bolo zlomené. Ale môžeme pochopiť. Odpustiť. Prijať. A žiť ďalej – inak, lepšie, s vedomím, že každý moment má svoj význam.
Predtým, ako káva vychladne nie je len o cestovaní v čase. Je to príbeh o medziľudských vzťahoch, o sile nevyjadrených citov, o druhých šanciach, ktoré niekedy neprídu – ale niekedy áno. Je to tichá kniha s obrovským posolstvom.