Preskočiť na obsah

Príbeh Leny a Ludwiga Hoffmannovcov

    Príbeh Leny a Ludwiga Hoffmannovcov
    ,,Britský imperializmus a slobodná Európa, to je niečo tak nechutné, mám riešenie. Len Tretia ríša dokáže týmto národom zabezpečiť pokoj a stabilitu. Vy, Nemci a Nemky, na vás sa náš Führer obracia. Vy ste tí vyvolení, ktorí dokážu zneškodniť Chamberlaina a vinníkov nemeckej prehry vo Veľkej vojne, Židov! Nemecká ríša je vo vašich rukách. Ubezpečujem vás, že nacistická strana nebude ticho! Pohár trpezlivosti už pretiekol!!“ začali všetci spievať ,,Deutschland, Deutschland über alles über alles in der Welt“ ,,Tak toto bol herr Goebells…“ Ludwig Hoffmann to nestrpel počúvať, rozhlas vypol. Píše sa rok 1933 a manželský pár Leny a Ludwiga Hoffmanncov sa rozhodli emigrovať do Rotterdamu. Hoffmannovci boli Židia. Židia nemali v Nemecku žiaden rešpekt a ani dôstojnosť, výnimkou neboli ani Hoffmannovci. Lena Hoffmann raz vyšla zo synagógy a pred ňou sa zjavili dvaja muži, išiel z nich strach. Lenu opľuli a ešte sa jej aj vysmiali so slovami: ,,Pros o pomoc toho tvojho židovského boha a nebuď príživníkom na tele nemeckého národa! Scheiße.“ Židia museli nosiť žltú hviezdu , nesmeli vstupovať do kabaretu. Židia boli diskriminovaní, boli niečo menej ako väčšina. Ludwig a Lena Hoffmannovci sa preplavili cez rieku Rhein do Francúzskom okupovaného nemeckého územia a o 2 dni prešli oficiálne hranice Nemecka do regiónu Alsasko-Lotrýnsko. Hoffmannovci sa už konečne dostali do Rotterdamu, cesta bola tŕnistá, no aj tak sa tam dostali. ,, Rotterdam je priateľský pre všetkých.“ Povedal Ludwig, no veru mal aj pravdu, Rotterdam je také svetlo uprostred tmavej doby, je skrytým svetom a čaká na objavenie. ,,Len aby sa ten nacizmus nedostal aj sem. Nevieme čo má Hitler v pláne.“ smutne odpovedala Lena. Lena pracovala v pekárni a jej muž Ludwig pracoval ako rušňovodič. Život išiel ďalej, Hoffmannovci boli v holandskom Rotterdame spokojní. Holanďania sú priateľský ku každému náboženstvu. Hoffmannovci sú o trochu menej Nemci, ale o trochu viacj Holanďania.
    -1. septembra 1939-
    Ludwig pribehol k Lene celý zadýchaný so hrôzostrašnými správami: ,,Zapni rozhlas!“ ,,Nemecko zaútočilo na Poľsko, Hitler chcel Európu oklamať poľským útokom. Slovenský štát zobral zbrane len 15 minút po Nemecku! Veľká Británia a Francúzsko vyhlásili vojnu Nemecku.“ zaznelo v rozhlase. ,,Je naozaj také ľahké skaziť nevinného? Chudáci Slováci, sú pod nemeckým nátlakom!“ Ludwig povedal Lene: ,,Schatzi, choď do Bostonu, aby si bola v bezpečí. Ja budem bojovať za vlasť svojho otca, Francúzsko.“ Lena celá smutná odpovedala: ,,Nie, neodídem bez teba!“ ,,Lena musíš! Videla si čo sa s nami robili v Nemecku, budem bojovať na strane Francúzov.“ Lene neostávalo nič iné len súhlasiť.
    -3. septembra 1939-
    Ludwig odprevadil Lenu na malú loď s názvom Finland. Ludwig povedal svojej žene: ,,Milujem ťa! Budem ti písať, napíšem ti kedy sa stretneme. Ahoj!“ Lena mu povedala: ,,Aj ja ťa milujem, no neviem či mi do vtedy nepukne srdce.“ Loď dala poslednú výzvu na nastúpenie, Lena nastúpila. O týždeň bola loď v Bostone.

    -22. júna 1940-
    Lena o Ludwigovi nemala mesiac žiadne správy. Prechádzala sa po Bostonskom námestí a zrazu započula detský hlas: ,,Kúpte si noviny! Francúzsko na kolenách.“ Lena si noviny ani nekúpila. Lena napísala Ludwigovi, že 30.6 sa stretnú v Paríži a že pôjde loďou do Rotterdamu. V Rotterdame vystúpila a začala sa modliť, bola neotrasiteľne veriaca: ,,Slyš Izra..“ nestihla dopovedať a zobralo ju nemecké gestapo a odviedlo na transport. Lena sa bránila, no darmo. ,,Prestaň lebo ťa tu pred všetkými zastrelím!“ povedal člen gestapa. Lenu surovo strčili do vagónu pre dobytok, bola tam aj s ostatnými holandskými Židmi. Ako náhle sa mohutné dvere nárekov zatvorili, vnútro vagóna pohltila tma a strach zo smrti.
    -2. júla 1940-
    Lena nemala ani šajnu o tom kde je, len vedela, že je vo vagóne smrti. Zacítila zastavenie a všetci sa začali strachovať. Tajomné dvere za ktorými bol doposiaľ ešte nepreskúmaný svet, sa otvorili a Lena zbadala kopu chladných dôstojníkov a zbadala obrovskú budovu. Vyzerala ako tieň muža. Pochybovala, že jej tu bude do spevu. Chladní krvilační dôstojníci zakričali: ,,Von Židáci!“ Všetci Židia sa rozbehli von. Nemeckí dôstojníci na nich vypustili psov so slovami: ,,Halt!“ Pár ľudí stále utekalo v nádeji o lepší život. Chladné a temné slovo vyšlo z úst dôstojníka: ,,Strieľajte!“ Ozvali sa len výstrely a pohľad na bezbranné telá ľudí, ktorí za nič nemohli, padali na zem. Za Lenou prišiel dôstojník, neodvážila sa otočiť, videla len jeho tieň. ,,Odprac ich! Okamžite! Máš 30 sekúnd.“ Lena bola vystrašená na smrť, smutné telá 11 nevinných, len odhadzovala z cesty, úlohu splnila. ,,Sehr gut!“ povedal jej. Všetkých odviedli do strašidelnej budovy, oholili im hlavy a dali im pyžamá. Lene dali číslo. Odvtedy nemala meno len číslo, len temné číslo.
    -November 1941, Auschwitz-Birkenau-
    Koncentračný tábor kde bola aj Lena, videla toho moc nepredstaviteľného. Dôstojníka pozorovala ako telefonoval: ,,Ja natürlich. Sieg Heil!“ potom skríkol: ,,Zoradiť!“Všetci sa so strachom zoradili. ,,Herr Führer je len kúsok od Moskvy! Ríša potrebuje muníciu. Nevládnych Židov zastreľte!“ ,,Ja Voll. Heil HIttler!“ ,,Sieg Heil!“ poddôstojníci zvolali. Kam tento svet speje? Lena nevedela už nič, len aké je jej číslo.
    -Január 1945, Auschwitz-Birkenau-
    ,,Obráňte nás! Boľševická Moskva je tu!“ zvolal už v pekle pochovaný dôstojník. Ozvali sa paľby, Lena bola pri americko-sovietskej invázii ťažko zranená, previezli ju do Krakowskej nemocnice. Ludwig bol medzi Američanmi, čo oslobodili tábor, boj aj s Lenou keď ju odvážali do nemocnice.
    -3. augusta 1945-
    Lena sa zotavila, poslali ju domov. Jej milovaný Ludwig sa zúčastnil aj bitky o Berlín na strane Američanov. Keď Ludwiga videla, bolo to ako svetlo uprostred temnej tmy. S Ludwigom po vojne odišli do Ameriky. Lena porodila 4 deti, 19.5. 1947, 14.4. 1950, 3.1. 1952 a 29.6. 1954. Lena a Ludwig už nikdy neboli diskriminovaní. Nemci robili temné a neospravedlniteľné veci počas vojny. Hoffmannovci žili spolu šťastne až do smrti v roku 1999, mali 89 rokov. Tento príbeh skončil dobre, no nie všetky tak skončili.