Prízrak v lese:
Zdá sa mi, akoby to bolo včera, pritom ubehol takmer rok. Ten deň mi obrátil život hore nohami, ale neľutujem to. Konečne som zaplnila to prázdno v sebe. Niektorí tvrdia, že som šialená. Ľudia si šepkajú všeličo. Vraj som psychicky narušená, alebo chcem len pozornosť.
Všetko sa začalo v jeden teplý augustový večer. S kamarátkami sme sa prechádzali a hľadali dobré miesto na piknik. Zavítali sme do tmavého lesa, v ktorom som deň predtým bola s Emou. Les nás zaujal svojimi zvláštnymi výrezmi na stromoch, ako napríklad pentagrami, obrátenými krížami či iluminátmi. Koruny stromov sa týčili priam do neba a na tvári nás šteklili slnečné lúče. Les bol neuveriteľne rozsiahly. Mal svoje čaro. Hlavný dôvod, prečo sme si ho vybrali bol ten, že to bol jediný lesík, kde neboli mravce. Nebolo tam ivej duše. V ten večer sme ukázali Lare to magické miesto. No jej sa veľmi nepozdávalo. Intuitívne z toho nemala dobrý pocit. Príliš sme to ale neriešili a vybrali sme sa tam. Rozložili sme si veci, jedli, smiali sa. Les bol taký tichý, že bolo počuť každé prasknutie lístka. Preto sa náš smiech rozliehal po priestore až desivým spôsobom. Stmievalo sa a my sme boli pomaly na odchode. Lara nevedela nájsť svoj mobil. Napadlo nám, že jej mohol cestou niekde vpadnúť. Vybrali sme sa ho teda hľadať. Bola už tma a my sme nevedeli nájsť jej mobil. Vtedy sa to začalo. Ja s Larou sme počuli Emin výkrik. Pribehli sme k nej. Tvrdila, že videla niečo zvláštne, akoby postavu. My dve sme však nič nevideli, a tak sme to neriešili, až kým sa to neopakovalo. Tentokrát to bola Lara, ktorá zbadala prízrak. Opísala to ako čisto čiernu postavu, ktorej svietia oči sťa svätojánske mušky. Pôvodne vraj čupela a pozerala sa jej priamo do očí. Párkrát sa to obom zopakovalo, ibaže ja som nič nepostrehla. Odrazu zazvonil Larin telefón, čo bolo zvláštne, keďže sme jej obe volali, ale mala ho naticho. Lara sa triasla ako osika a opatrne zdvihla mobil zo zeme. V tom okamihu prestal zvoniť. Všetky sme zamrzli. Keď ho otvorila a tam sa zobrazilo neznáme číslo v podobe 666. To som sa už naľakala i ja. Snažili sme sa čo najrýchlejšie odtiaľ vypadnúť. Cestou von som pred sebou videla niečo dlhé a veľké. Nevedela som to presne pomenovať. Vyzeralo to ako niečo medzi lampou alebo postavou. Viem len, že to bolo vysoké a na vrchu svietil kruh, ktorý pripomínal tvár. Nazdávala som sa, že je to len lampa a odišli sme. Ema bola dosť vyklepaná, a tak som ju odprevadila domov. Od toho dňa sa mi doma diali divné veci. Neznáme klopania, padanie vecí uprostred noci, neznáme objekty na mojich fotkách, či podivné šepkanie a pískanie v ušiach. Tie veci sa nediali len mne, ale aj mojim rodičom. Nedalo sa to ignorovať. Čudnejšie ale bolo, že Eme ani Lare sa nič z tohto nedialo a boli úplne v poriadku, len mňa to prenasledovalo asi mesiac.
Na druhý deň po tom desivom zážitku sme sa s Larou boli pozrieť do toho lesa počas dňa. Zamrzla som, keď som nikde žiadnu lampu nenašla. Tak predsa to bola pravda!
Približne mesiac po tých veciach som sa začala venovať okultizmu, z čoho sú moji rodičia znepokojení. No ja mám pocit, akoby som v sebe našla niečo, čo mi chýbalo, posledný dielik skladačky. Tá udalosť sa stala z nejakého dôvodu a pomohla mi ukázať, kto som.