Mala som chuť na detektívku, ktorá nie je depresívna ani surová. A hlavne – chcela som niečo s britským humorom. Tento diel je druhý v sérii „Thursday Murder Club“ a tie postavy? Dôchodcovia, ktorí riešia vraždy vo voľnom čase. Čítala som to ako comfort krimi – oddychové, ale s dávkou šarmu a zápletky, ktorá ma vtiahla. Je to presne ten typ humoru, čo mám rada – suchý, inteligentný, ale zároveň trochu mimo. A zároveň sa mi páčilo, že aj keď boli postavy staršie, pôsobili čerstvo, živo a nie ako stereotypní „dedkovia a babky“. Milujem tento štýl. Osman má dar na postavy, ktoré sú fakt zapamätateľné – nie superhrdinovia, ale normálni ľudia so slabosťami, inteligenciou a štipkou drzosti. Zápletka mala tempo, bola prekvapivá, ale nikdy som sa necítila preťažená detailmi. Taká pohodová krimi, pri ktorej si dáš čaj, nie whisky. A práve preto ma to bavilo.
