Túto knihu som si zvolila preto lebo ma zaujal jej názov a prečítanie tejto knihy mi prinieslo mnoho krásnych a zábavných chvíľ .
Ujo Bohdan s mladým prišli domov. Teta Hana sa ich spýtala, že prečo už prišli, lebo obed ešte nie je hotový. Prišli preto lebo mladého včely doriadili. Ujo Bohdan zobral trochu octu a ponatieral ho. Mladý smrdel ako fľaša uhoriek, potom mu dali trochu hriateho a zabudol na boľačky, zaujímali ho medvede. Medveďov posledné roky pribúda, no keď nerobia škodu nech si žijú- povedali. Ujovi Bohdanovi raz jeden minulého roku nahnal strach, lebo bola srnčia ruja a ujo Bohdan sa vybral do lesa sám. Chcel streliť srnca, no nie a nie ho streliť, aj ho vábil no nič. Čakal pol hodiny a on s ani pohnúť nemohol aby srnca nevyplašil. A muchy tie ho stále obžierali. Zrazu započul nejaké plesknutie, ale nevšímal si ho. Ďalšie a ďalšie plesknutie, tak sa napokon otočil a na päť metrov za ním medveď sedel. V duchu si povedal-,,Ježišmária, čo urobím ako sa odtiaľto dostanem?“ Potichu sa obrátil a na celom tele mal zimomriavky. V hlave mu išla stále tá istá myšlienka-,,Čo urobiť, čo len urobiť.“ Ale nič neurobil len okom škúlil na nepríjemného suseda a čakal čo urobí on. Keď si ujo uvedomil akú silu má medveď, ešte viac ho pot zalieval. Ujo srncovi dal už pokoj lebo by ho aj tak nestrelil, pretože sa mu ruky triasli. Po chvíli medveď odišiel a ujo išiel spokojne domov. Po rozprávaní teta Hana zakričala z kuchyne. ,,Panstvo, obedovať.“
