Rupi Kaur píše o veciach, o ktorých sa my ženy často hanbíme hovoriť – o bolesti, o strate, o ženskosti, ale aj o tom, ako sa naučiť mať rada samu seba. Sú to krátke básne, niekedy len pár riadkov, doplnené o jej vlastné kresby, čo knihe dodáva veľmi intímny charakter.
Čítala som ju po kúskoch, vždy keď som mala pocit, že potrebujem nejaké povzbudenie. Niektoré časti sú dosť drsné, autorka sa nevyhýba ani témam traumy, ale o to je to úprimnejšie. Je to kniha o prežití a o tom, že každá bolesť nás niekam posúva. Pre mňa ako pre mladú ženu to bolo nesmierne posilňujúce čítanie. Uvedomila som si, že moje pocity sú dôležité a že je v poriadku byť zraniteľná. Táto knižka sa nedá len prečítať a odložiť, musíte ju vstrebať.
