Tereza Jurčová
S priateľmi je všetko ľahšie
Viki je mladá, ale už dospelá osoba. Má devätnásť rokov a život ešte pred sebou. Je obklopená milujúcou rodinou a svojimi dvoma najlepšími kamarátkami. Má dve staršie sestry. Najstaršia býva s manželom a dcérkou v Bratislave. Druhá študuje na vysokej škole v okruhu múdrych hláv v Brne. Viki študuje na výberovej strednej škole, ktorá sa zaoberá športom. Venuje sa plávaniu, a jej snom je sa stať vrcholovom plavkyňou. Plávať začala ako šesťročná, keď sa jedného dňa zobudila a ešte s rozospatými očami prišla za svojimi rodičmi, že sa jej snívalo o morskej panne a chce vedieť plávať ako ona. Rodičia neváhali a hneď ju prihlásili do mestského plaveckého klubu v jej rodnom meste. Viki tam chodila každý deň po škole s odhodlaním a vytrvalosťou dosiahnuť svoj sen.
A tu začína náš príbeh! Na tréningy chodila s úsmevom, predsa jej niečo chýbalo, aj keď si na plavárni našla kopec nových kamarátov. Stále to nebolo ono, ako keby jej chýbala vnútorná druhá polovička. Po dvoch rokoch sa konečne dočkala. Do ich klubu som prišla ja. Hneď od prvého momentu sme mali pocit, že sme ako sestry. Obidve výzorovo odlišné. Viki mala brčkavé vlasy hnedej farby, po ktorých dostala prezývku ,,brčňa”. Ja som mala zlatoblonďavé vlasy. Žiadna podoba. Toľko odlišnosti, ale aj tak sme si rýchlosťou svetla dokázali vytvoriť hlboké a nerozlučiteľné puto. Na začiatku sme spolu trávili čas len na plavárni a tréningoch. Keď sme vyrástli, chodievali sme spolu kamkoľvek. Na športové aktivity, ako napríklad na kolieskové korčule, na spoločensko-kultúrne podujatiam do kina, ale aj na kávu … Nám bolo jedno, čo spolu podnikneme. Urobiť nejakú ,,blbinu” nebol pre nás dve veľký problém. Keď sme boli na kolieskových korčuliach, chodili sme na cyklochodník v našom meste. Na každých desiatich metroch bola lavička, a presne tak aj to naše korčuľovanie vyzeralo. Na korčuliach sme najradšej natáčali na TikTok naše obľúbené tančeky, ktoré nám vôbec nešli, lebo tancovať sme nevedeli ani bez korčúľ. Nie to ešte na korčuliach. A keď sme mali dokonca pod nohami hromady konárov.
Toto sú veľmi pekné spomienky, ale v tú chvíľu sme ešte nevedeli, čo sa bude v našich životoch diať ďalej. Veď predsa sme mali len trinásť rokov. Na konci leta toho istého roku sme išli s naším plaveckým klubom na plavecké sústredenie do Námestova. Boli sme v hoteli, ktorý mal veľmi dobre športové vybavenie. Hotel bol síce trochu ďalej od mesta, ale my sme vedeli, že na nákupy nebudeme mať čas. V rezorte sme mali všetko potrebné: plavecky bazén, posilňovňu, tenisové kurty, a dokonca aj futbalové ihrisko. Viki je z nás viac „kontaktnejšia“. Nemá žiadny problém dať sa s niekým do reči. V rámci možnosti, ale v tomto prípade nám to načali naše nové priateľstva s hokejistami z Bratislavy, ktorí boli tiež na sústredení so svojím klubom. V hoteli sme boli týždeň, a aj keď bol priestranný, stretávali sme sa s nimi skoro na každom kroku. Ako napríklad v jedálni, ktorá bola najviac frekventovaná miestnosť, kde sme sa vždy stretli. Po pravde sme sa s nimi ani veľmi nechceli stretávať, ale osud to chcel inak a dal nám izby hneď na poschodí nad nimi. Tréningy sme mali dvakrát až trikrát za deň, a aby nám sa stihli vysušiť uteráky a plavky, dávali sme si ich na balkón, ktorý bol prekrásne osvetlený slniečkom. Na druhý deň pofukovalo. Nie síce silno, ale balkón na druhom poschodí nebol krytý, preto naše veci začali lietať. Vikin uterák spadol ku hokejistom na ich terasu. Viki bola síce komunikatívnejšia, ale sama sa tam hanbila ísť si poň. No a ja? Samozrejme, že som musela ísť s ňou. Tak sme sa vybrali za hokejistami. Po ceste sme rozmýšľali, čo im povieme. Ako vysvetlíme, čo sa nám stalo, že musíme ísť na ich terasu po uterák, ktorý nám tam spadol. A to sme ani nevedeli, na ktorej terase presne sa uterák nachádza. Už sme prichádzali k ich izbám a jeden chalan si nás všimol. Hneď sme mu všetko vysvetlili. A on sa pousmial. Po chvíli našiel nás uterák a priniesol nám ho. Poďakovali sme sa a odišli sme. Večer sme si na mobile našli informáciu, že si nás rovno pridal na Instagrame. Tak sme to urobili aj my. A tam začínalo naše ďalšie dobrodružstvo. S chalanmi sme boli v nepretržitom kontakte. Trvalo to aj počas školy. Jedného dňa sme sa vybrali ku Vikinej sestre do Bratislavy na víkend. Boli sme dohodnuté s chlapcami, že sa stretneme po ich zápase v sobotu, ale nás napadlo, že sa pôjdeme pozrieť na ich zápas. Či im ten hokej ide dobre. A v rámci možností im to išlo, ale my sme sa cítili zvláštne, keď sme boli na štadióne medzi všetkými ,,nóbl” mamičkami. Klasicky sme sa s Viki na seba pozerali a jediné, na čo sme sa v tu chvíľu zmohli, bolo to, že sme sa s plného hrdla začali smiať, aké sme hlúpe. Čo kvôli chalanom neurobíme. Veď stále nám bolo len štrnásť a ešte sme mali v sebe nevedomosť, čo to všetko obnáša. Na druhej strane sme si to užívali. Boli sme tam spolu. Vedeli sme, že keď sme na niečo dve, tak to zvládneme. Potulky po Bratislave nás chytili natoľko, že skoro každý druhý víkend sme tam chodili. Páčilo sa nám to, ale jedného dňa sa to rozplynulo ako mávnutím prútiku. Bratislava nás už nelákala tak ako predtým. A skončilo sa to. Jedna etapa nášho života, z ktorej sme si odniesli kopec dobrých spomienok.
Viki bola odo mňa o rok staršia. A na strednú školu išla až do mesta „za siedmimi horami“. Naše priateľstvo to však nepoznačilo. My sme si už plánovali naše spolužitie na internáte, keď tam prídem. Chceli sme mať na izbe mini ladničku ako z amerických filmov, ale nedovolili nám ju. Dako sme sa nad tým povzniesli. A teraz spätne, keď si na to spomenieme, jednoducho sa zasmejeme. Prvý rok na strednej Viki bývala na izbe s jednou babou. Volala sa Karin, ale my sme ju volali Kaja alebo Karči. S Kajou trávila Viki väčšinu času. Je to pochopiteľné, pretože spolu bývali. S Viki sme si celé dni písali a každý večer sme spolu telefonovali. Víkendy sme trávili spolu, pokiaľ to bolo možné. Keď mi Viki rozprávala zážitky s Kajou, niekedy som sa cítila,že ju strácam, ale zistila som, že to tak nie je. Keď som prišla do prvého ročníka, stále na mňa myslela. Vybavila nám izbu pre tri osoby, aby Kaja nezostala sama, ale v tej chvíli sme ešte nevedeli, ako nás spolubývanie spojí na tak hlboké „trojkamaráctvo“. Všade, kam sme išli, sme išli všetky spolu. A čo sa raz nestalo. Kaja bola z toho istého mesta ako my dve s Viki. Náhoda alebo osud? Neviem, či verím na náhodu, ale na osud verím určite. Veci sa vždy dejú z nejakého dôvodu. Nie len tak. Pre nič za nič.
Naše hlboké puto začalo nočnými rozhovormi. Nič nútené, len bežne témy. Vždy sme si mali čo povedať. Čas išiel ako rýchlosťou svetla. Ani sme sa nenazdali a z pocitových desať minút sa stali až tri hodiny rozhovoru.
Počas troch rokov, keď sme spolu bývali, sme mali veľmi veľa spoločných zážitkov. Po škole sme chodili „vypustiť paru“ na kávu. Každú stredu sme s Viki nemali tréningy, a ten deň sa stal pre nás posvätným ,,naša streda”. Chodievali sme sa najesť, dali sme si pizzu, cestoviny alebo burger. Všetko bolo lepšie ako školská strava. Nie je to tak? V lete sme trávili čas na festivaloch našich obľúbených interpretov. Organizovali sme si navzájom narodeninové oslavy s prekvapeniami. Za ten krátky čas sa z nás stala rodina, ale prišlo to o čom sme vedeli, že raz nastane. Nepripomínali sme si to, že ony dve budú maturovať a odídu, a ja tam zostanem rok sama, ale nastal čas rozlúčky. Nebojte sa, iba rozlúčky s našim bývaním.
Viki začala vyberať, kam pôjde na výšku. Chcela pokračovať so športom a v jeho blízkosti. Podala si prihlášky na školy so zameraním na trénerstvo a telesnú výchovu. Písomné maturity má už síce za sebou, ešte ju čaká ústna skúška z maturity, ktorej sa boji a ešte nevie, ako to zvládne a či bude môcť ísť na vysokú školu, ako si naplánovala. Ale ja jej verím. Verím, že to zvládne. Ona je temperamentná a odhodlaná ísť si za tým, čo chce dosiahnuť. V plávaní sa jej v poslednej dobe až tak veľmi nedarí. Čo je pochopiteľné, pretože sa venovala učeniu, aby zvládla maturitu, ale aj tak to s plávaním nevzdáva. Vždy si spomenie na svoj sen o morskej panne, ktorý mala v mladom veku, a ten ju posúva vpred. Verím, že sa všetky jej sny splnia. Či už sen o vysokej škole alebo sen o plávaní. O nej ešte budeme počuť.