Človek by si myslel, že cez rev hudby a podnapitý spev nepočuť už nič iné.
Prešiel už týždeň od „slávenia“ Valentína, no moju inokedy energickú kamarátku Sáru osamelý smútok ešte stále neprešiel. „Tak už nerev… Po tak dlhom čase už je to neúnosné…“ prevrátil som očami. Doteraz sa mi darilo udržiavať ju v relatívne dobrej nálade, ale náhly príchod jej bývalého frajera všetko zničil. Poobzeral som sa po preplnenom bare a ostražito skúmal každú jednu tvár. Všetky pokrývala radostná extáza. Opäť som však pozrel na osobu po mojej pravici – Sáru. Inokedy belasé oči nadobudli červenkastý odtieň a už dlhšiu dobu nereagovala na moje slová. Plecia sa jej neúprosne chveli, až sa jej z účesu uvoľnili dlhé hnedé lokne. Elegantné červené šaty mala pokrčené od ich neustáleho a nervózneho poťahovania. Jediné čím sa odlišovala od bezduchej bábiky boli prerývané nádychy spojené s prúdmi sĺz.
„To sa ti povie…“ zašepkala zrazu, „Tvoje vzťahy boli vždy dokonalé a trvácne, zatiaľ čo každý jeden z tých mojich nikdy netrval viac ako týždeň.“
Nahlas som sa zasmial. Nemohol som uveriť, že si celý ten čas myslela aký som šťastný a aké mám úžasné vzťahy. To všetko bola len pretvárka. Tie dievčatá len zakrývali krutú realitu mojej osamelosti a boli akousi náhradou za to, čo nemôžem mať. Čím dlhšie som nad tým rozmýšľal, tým viac sa mi táto situácia prestávala páčiť. Paradoxne to bol môj nápad, aby sme sem išli a rozptýlili sa. Tak veľmi som chcel aby prišla na iné myšlienky, aby to opäť bola tá stará dobrá Sára, ktorú mám tak rád. Ale zrejme to nepomohlo. Ona sa aj naďalej ľutovala a začal som sa ľutovať aj ja. Najhoršie bolo, akoby Sáre nedochádzalo, že práve ona zaslepene ide za každým chalanom, ktorý o ňu zavadí pohľadom alebo jej dá trocha pozornosti. Pritom by stačilo len trocha otvoriť oči. „Fakt to nestojí za to. Veď ťa len využíval.“ Všimol som si, že po mojich slovách sa zamyslela. Aj plač trocha ustal. Síce som nevedel čo sa Sáre odohráva v hlave, ale predstavil som si na jej mieste seba. Istotne by som si prehrával všetky momenty, až kým by som si neuvedomil pravdu.
„Myslíš?“ v očiach sa jej rozhoreli drobné modré plamienky nádeje a neisto sa usmiala. Ten úsmev ma odzbrojil. Jediné čo som v tej chvíli dokázal urobiť, bolo súhlasne a presvedčivo prikývnuť. Po krátkej pauze som však povedal:
„Musíš si nájsť niekoho, kto pri tebe bude vždy stáť a mať ťa rád takú aká si. A nie len pre tvoje nebeské oči či peniaze tvojich rodičov.“
„Nebeské oči? Tak teraz mám od nich naozaj ďaleko“ ticho sa zasmiala pomedzi už len drobné vzlyky a prevrátený úsmev vystriedal úprimný.
Trocha som sa zahanbil, ale s touto vetou som už vedel, že som povedal presne to, čo potrebovala počuť. A ktovie, možno sa tento večer zmení na opravný termín jej pokazeného Valentína…