Šialenstvo v ubytovni
Bolo 29. júla a všetko to začalo s trinástimi mŕtvolami mačiek. Volám sa Daniel a dneska som pricestoval do veľkého mesta, do Paríža. Keďže pochádzam z malej obce Manthelan, Paríž bol pre mňa niečím úplne iným. Keď som vystúpil z vlaku, hneď môj zrak zamieril na Eiffelovu vežu. Vyzerala nádherne, ale teraz som si musel nájsť nejaké bývanie. Mal som bývať u môjho kamaráta, lenže on musel náhle odcestovať so svojou rodinou. Tak teda som zašiel do jednej malej francúzskej reštaurácie. Nevyzerala najlepšie, ale nič iné mi nezostávalo. So svojím kufrom som si sadol ku stolu a objednal som si to najlacnejšie čo tu mali. Počas jedenia som na mobile hľadal nejaký internát alebo ubytovňu. Našiel som dva celkom lacné internáty a jednu veľmi lacnú ubytovňu. Rozhodol som sa najprv navštíviť jeden z tých dvoch internátov. Keďže som chcel ušetriť čo najviac peňazí, tak som sa rozhodol ísť pešo. Po hodine cesty som konečne prišiel na miesto. Bol som celý spotený, pretože dnes bolo naozaj teplo. Majiteľ mi ukázal izbu. Bola vskutku pekná ale cena bola veľmi vysoká. Preto som sa rozhodol ísť k tomu druhému internátu, ktorý by mal byť o čosi lacnejší. Počas cesty tam mi odpadla podrážka na teniske. Takže som chodil s jednou bosou nohou a druhou, zatiaľ obutou. Keď som prišiel po 20 minútach na miesto, tak som zistil, že tu netečie voda a ani nefunguje elektrina. Tak nakoniec som nakoniec som zašiel k tej najlacnejšej ubytovni v meste. Počas cesty tam, sa mi pokazili obi dve kolieska na kufri, čo mi sťažovalo vyšliapať ten strmý kopec. Keď som po hodine konečne prišiel na miesto, bola celkom tma. Tá ubytovňa z vonka vyzerala hrozne a špinavo. Pomyslel som si, že predsa v takomto zapadákove nemôžem bývať. Už som sa chystal na odchod ale keď som sa pozrel na môj pokazený kufor a na moje otlaky na nohe, nič iné mi nezostávalo. Vošiel som dnu. Veľmi zvláštne to tu smrdelo a aj tak vyzeralo. Zapozeral som sa na dlhú chodbu, ktorá vyzerala akoby nemala koniec. No v tom ma vyrušil niekoho hlas. Bola to majiteľka. ,,Dobrý deň, želáš si ubytovať sa tu? Prisahám, že lacnejšie miesto v Paríži nenájdeš.“ Už od začiatku mi tykala, ale vyzerala celkom sympaticky. ,,Dobrý deň. Áno, rád by som sa tu na nejakú dobu ubytoval.“ Povedal som a ona mi okamžite išla ukázať izbu. ,,Tak toto je tvoja izba. Myslím, že je to tá najlepšia, ktorá tu je.“ Majiteľka sa na mňa milo usmiala. ,,Aj kvôli tomu, že ten muž, ktorý tu naposledy býval, sa tu obesil. No ale to nech ťa netrápi.“ Keď to dopovedala, tak sa zasmiala. ,,Tu máš kľúč. Číslo tvojej izby je 13. Tam na konci chodby sú spoločné sprchy a záchody. A ešte som sa ti zabudla predstaviť! Moje meno je Jana Sčepková“ celú dobu sa na mňa usmievala a nakoniec sa aj zasmiala. Správala sa veľmi neprirodzene. ,,Ja som Daniel Radula a ďakujem.“ Pousmial som sa a pani Sčepková odišla. Počas toho ako som odomykal dvere od svojej izby, niekto sa na mňa pozeral. Otočil som sa a bol to muž, ktorý sa stále chichotal a mrmlal si niečo pod nos. ,,Dobrý deň.“ Pozdravil som ho a on mi len povedal: ,,Trinásť“ začal sa veľmi hlasno smiať. Radšej som vošiel do izby a ignoroval ho. Izba bola celkom malá a špinavá. Všade bol samý prach a smrad. V izbe bola dosť tvrdá posteľ a malý stôl. Položil som si kufor k posteli a vytiahol som si z neho zubnú kefku a pastu. Vyšiel som na chodbu a stál tu muž v špinavom bielom tielku. Pozeral na mňa a vyzeralo to, že niečo drží za chrbtom. Na tvári mal jazvu a strašidelný úsmev. Radšej som rýchlo prešiel do kúpeľne a začal som si umývať zuby. Prišiel ku mne taký starší muž a spýtal sa ma: ,,Ty si tu nový?“ pozrel som sa na neho a odpovedal som mu:
,,Áno.“ Muž sa obzrel okolo seba a potichu mi povedal: ,,Dávaj si pozor ma týchto ľudí čo tu bývajú. Všetci sú tu úplne šialení.“ ,,Áno, všimol som si“ odpovedal som mu. ,,Byť tebou by som odišiel z tadiaľto, ako ja. Plánujem o týždeň odísť.“ Dopovedal a odišiel do izby s číslom 12. Započul som budík a otvoril som oči. Moc sa mi nechcelo stávať, ale napokon som sa postavil a vypol som budík. Celú noc sa mi nedarilo zaspať. Mal som pocit, ako keby ma stále niekto sledoval, a ten chichotajúci sa muž stál pred mojimi dverami a chichotal sa. Bola to hrozná noc. Obliekol som sa a vošiel som do kuchyne sa naraňajkovať sa. Otvoril som chladničku a zapozeral do nej. Skoro nič v nej nebolo, len samé vajíčka. Zobral som si pár vajíčok. Napadlo ma, že si spravím praženicu. No v tom mi niekto chladným a kľudným hlasom povedal: ,,Nejedz tie vajcia“ Otočil som sa a zbadal som pri stole sedieť muža, ktorý už od prvého pohľadu vyzeral inak ako ostatní. Mal čierne vlasy a čierne tričko s dlhým rukávom. Dlhé čierne elegantné nohavice s opaskom a drahými hodinkami na ruke. Kto by len v takomto horúcom počasí nosil čierne oblečenie? Prečo býva v takejto lacnej ubytovni, keď nosí na ruke drahé hodinky? Tento muž bol naozaj iný ako ostatní. Už len ten jeho strašidelný úsmev mi naháňal zimomriavky na chrbte. ,,Prečo?“ spýtal som sa ho. ,,Otvoril ich“ Ťukol som vajíčkom o drez a otvoril som ho. Do drezu spadlo až čierny žĺtok. Vajce hrozne páchlo. Domyslel som si, že aj ostatné vajcia budú pokazené. ,,Pani Sčepková vždy kupuje tie najlacnejšie vajcia.“ Povedal chladným tónom. ,,Kúpil som pár croissantov, daj si“ Muž v čiernom ukázal na tašku s croissantami. Poďakoval som sa mu a prisadol som si. Počas jedenia som sa na chvíľu zamyslel, že ľudí by sme nemali súdiť z prvého dojmu. ,,Bývajú tu naozaj zvláštni ľudia, však?“ povedal muž v čiernom. Kývol som mu hlavou na náznak súhlasu. Potom začal zase rozprávať: ,,Ale každý sme nejaký. Nemusíš sa báť, dlho tu už nebudeš…“ povedal veľmi strašidelne a ja som sa na neho zaskočene zadíval. ,,P-prosím?“ Rozbúšilo sa mi srdce a jeho strašidelný úsmev ma ešte viac znervózňoval. V tom sa postavil s nožom v ruke a priblížil sa ku mne. ,,Plánuješ sa odsťahovať, nie?“ povedal a išiel umyť nôž k drezu. Keď odišiel ten nôž iba umyť, spadol mi kameň zo srdca. ,,No, ešte neviem…“ povedal som. ,,Vieš, keď nechceš aby tu tí ľudia boli….môžem to zariadiť.“ povedal potichu. Tento muž ma začínal desiť. Bol zo všetkých najstrašidelnejší. ,,Ja už radšej pôjdem…budem meškať do práce“ postavil som sa a keď som odišiel z kuchyne, počul som ako sa tam smial. Išiel som po tej chodbe a vŕtalo mi hlavou kto to je. No v tom som omylom narazil do niekoho. Bol to ten muž v tom špinavom bielom tielku. ,,Prepáčte“ ospravedlnil som sa a zadíval som sa na neho. Tento krát zapáchal krvou a zase na mňa pozeral. ,,Ospravedlňujem sa, ja som nechcel.“ zopakoval som a on mi len potichu povedal: ,,Si trinásty“ v tom sa začal nahlas smiať. Rozbehol som sa a utiekol som von. Celou cestou do práce som nad týmto miestom rozmýšľal. Všetci ľudia, ktorý tu bývajú ma tu naozaj strašia……
Po troch dňoch bývania v ubytovni:
Dnes je to tretí deň čo tu bývam. Mám stále pocit, že ma tu niekto sleduje. Chichotajúci sa muž sa stále chichoce, hlavne v noci a pred mojimi dverami. Muž v čiernom oblečení ma stále prenasleduje a rozpráva mi zvláštne, až strašidelné veci. Divne zazerajúci muž v bielom špinavom tielku sa stále na mňa pozerá a opakuje číslo 13. Pani Sčepková je až príliš milá a dáva mi stále zvláštne čaje, po ktorých mi býva zle. Staršieho muža, ktorého som stretol v kúpeľni, už vôbec nestretávam. Povedal, že odíde až o týždeň. V ten deň kedy som sa zoznámil so starším mužom, tak ten zvláštne zazerajúci sa muž hovoril v noci číslo 12.
V noci nedokážem zaspať a keď sa mi to podarí, tak mám nočnú moru. O poschodie vyššie vraj nikto nebýva, ale ja tam stále počujem nejaké zvuky. Kolegovia v práci mi povedali, že som sa zmenil od vtedy, čo tu bývam. Pravdou je však to, že sa tu bojím bývať. Vždy keď vojdem do tejto budovy, počujem v hlave všetky tie ich hlasy, ten smiech, tie čísla a vidím ten strašidelný úsmev toho muža v čiernom oblečení.
O dva dni neskôr:
Nezvládam to tu. Bolieva ma hlava, cítim všade pach krvi a na hornom poschodí stále niečo padá a kričí. Každý jeden deň sa tam niečo deje, a už ma to naozaj štve. Preto som sa rozhodol tam ísť. Pomaly som išiel hore schodmi a otvoril som dvere. Všade boli pavučiny, prach a zápach krvi. Bola tu taktiež tá nekonečná chodba. No na konci chodby som zbadal malé svetielko a pod ním niekto sedel. Vyzeral ako ten starší muž, ktorého som už týždeň nevidel. Pribehol som k nemu. Bezvládne sedel oproti mne na stoličke. Jeho telo bolo zakrvavené a dobité. Chcel som mu nejako pomôcť no započul som kroky. Otočil som sa a za mnou stál muž v čiernom oblečení, a za ním všetci ostatní. Chichotajúci muž, divne zazerajúci sa muž a dokonca aj pani Sčepková. Muž v čiernom oblečení sa priblížil ku mne a chladným tichým hlasom mi povedal: ,,To bol dvanásty, a ty si trinásty“ v tej chvíli mali všetci na tvári ten strašidelný úsmev a muž v čiernom oblečení ma silno udrel železnou palicou o hlavu. Spadol som na zem a zatmelo sa mi pred očami. No v tom som započul niekoho hlas. ,,Prepáčte pane, je tu voľné?“ Okamžite som otvoril oči. V tom mi to všetko došlo. Toto celé bol len sen. ,,Áno, samozrejme“ posunul som si svoj kufor na bok, aby si pán mohol sadnúť. Pán si sadol a ja som začal rozmýšľať nad tým snom. Všetci, ktorý tam bývali mali svoje číslo. To znamenalo, že zabili už trinástich. Pomyslel som si a viacej som sa nad tým snom nezamýšľal. Zapozeral som sa na pána, ktorý sedel predo mnou. Bol to on. Ten muž v čiernom oblečení, ktorý bol v tom sne. Sedel oproti mne, v tom istom vlaku, ktorý išiel do Paríža. Muž sa pozrel na mňa a s jeho strašidelným úsmevom sa na mňa usmial a chladným hlasom povedal: ,,Nemali by sme súdiť ľudí z prvého dojmu, každý sme nejaký, no nie?“