Pod vysokými horami v krásnom údolí žijú mladý bača Bohuš. Nikoho na svete nemal a jeho jediným majetkom bolo malé stádo oviec. Každej ovečky dal meno. Hoci všetky mal rád, no jednu ovečku mal zo všetkých najradšej a volal ju Bela. Prečo ju volal Bla? Pretože mala bielu srsť ako čerstvo napadnutý sneh a bola veľmi milá a prítulná. Mal ju rád. aj preto lebo keď ňou bol na lúke Bela vedľa neho ležala na tráve, a keď jej pastier rozprával pozerala sa na neho krásnymi veľkými modrými očami. Počúvala ho tak, akoby mu rozumela každé slovo. Raz keď Bohuš všetky ovce ostrihal vybral sa do mesta aby predal ovčiu vlnu. Cestou domov sa zastavil v krčme a dal si pohár dobrého vína kým sa stačil napiť, už si z neho susedia robili posmech. Pýtali sa ho kedy sa ožení, a akú nevestu si vezme na salaš. Pýtali sa, že či bude krásna alebo bude ako ovca. Vysmievali sa mu, no on povedal, že by sa aj oženil ale žiadne dievča nemá. Hoci nebol žiaden boháč ale dievča by uživil. Neskôr sa Bohuša spýtala krčmárova dcéra Kveta, či by ju nechcel za ženu. Hovorila, že pekný, mladý a páči sa jej a spolu, že by im bolo dobre. Ona by doma navarila a upratala a on by cez deň pásol ovce. A večer by sa spolu rozprávali a nebolo by im smutno. Bohuš dohonili nerozmýšľal . Na druhý deň prišla Kveta k Bohušovi aj so svojím batôžkom. Bohuš sa tešil, že už nebude sám a hneď sa s tým pochválil aj ovečke b Bele. Ale netrvalo dlho a Bohuš začal chodiť so zvesenou hlavou. Vzdychám a sťažoval sa ovečke. Keby len vedela, aká je tá jeho nevesta lenivá. Celý deň nič nerobí a stále je len v posteli. Nenavarí, neuprace a keď večer príde z paše a chce sa rozprávať, len odvára, nadáva a posmieva sa mu. Hovoril o ovečke:,, škoda, že ty nevieš rozprávať, aspoň by si mi povedala, čo mám robiť.“ Bela sa na Bohuša pozrela múdrymi modrými očami a rýchlo vybehla z košiara. Bohuš najskôr nechápavo hľadel, Potom pochopil. Rozhodol sa, že pošle pekne Kvetu domov. Kveta prosila a sľubovala, že sa polepší, nech ju nevyháňa. Vraj, ako to bude vyzerať, keď sa teraz vráti domov. Ale on sa nenechal presvedčiť. Po čase sa Bohuš opäť vybral do mesta, aby predal ovčí syr a na trhu stretol susedov. Tí sa ho pýtali že či mu Kveta nebola dosť dobrá, že ju od seba vyhnal. Pýtali sa ho aké dievča by chcel. Ale Bohuš sa tváril, že sa nič nedeje a pokojne odpovedal:,, chcem usilovnú ženu. Pracovitú a milú. Aby pre svojho muža mala dobré slovo a vedela ho po ťažkej robote potešiť.“ Po týchto slovách sa ho opýtala mladá žena Katarína, ktorá na trhu predávala zeleninu a všetko počula. ,, Mňa by si nechcel?“ ,, žiadna robota sa mi neprieči AS radosťou ju urobím. Nie som hašterivá a ani peniaze zbytočne rozhadzujem. Nechceš to skúsiť so mnou? Ty budeš pásť svoje ovečky a ja si budem pestovať zeleninu.“ Bohuš súhlasil a netrvalo dlho a Katarínu si priviedol domov. Tá sa hneď pustila do práce. Uvarila, upratala a vedľa salaša si urobila malé políčko, kde začala pestovať zeleninu. Najskôr všetko bolo dobre a Bohuš bol spokojný. Ďalej len čo začali pribúdať peniaze, Katarína bola čoraz nespokojnejšia. Len sedela a počítala peniaze. O ničom inom už ani nehovorila. Akoby nič krajšie na svete neexistovalo. Netrvalo dlho a raz, keď sa Bohuš vrátil domov, Katarína naňho začala kričať. Ž keby sa tí hlúpych z oviec zbavil, mohol by jej pomôcť so zeleninou. Zväčšili by si políčko, a keď budú na robotu dvaja vypestujú viac zeleniny a potom jej na trhu viac predajú. Peniaze sa im budú len tak sypať. Nakázala mu, aby zabil tie ovce. Povedala mu, že mäso a kožu predajú a ešte aj nejaké stehno schovajú na prilepšenie. Bohuš povedal že to nikdy neurobí. Povedal jej, že aj jeho otec, aj starý otec pásli ovce, a že on medzi nimi odmalička vyrastal. Ovečka rozumie lepšie než ľuďom a aj ony jemu rozumejú. Ďalší by ich zabil, sám by som zomrel. Katarína mu dala na výber medzi ňou a ovcami. Bohuš ani chvíľu nerozmýšľal. Vybral si ovce. Katarína mu povedala, že sa nečuduje, že si s ovcami rozumie lepšie nie s ľuďmi lebo on je baran. Vzala všetky našetrené peniaze a odišla. Bača znovu zostal sám so svojím majetkom a milou ovečkou. Znova sa s ňou rozprával a ovečku objal. Bača znovu nariekal, že je škoda, že ovečka nie je človek. Potom sa bača otočil a uvidel neznámu ženu ,,bylinkárku“ ako zbiera liečivé bylinky. Tá sa ho spýtala ako by mu mohla pomôcť. Povedala mu, že pozná veľa byliniek na ľudské choroby a trápenia. No on jej povedal, že jemu nikto nepomôže a ani ona. Povedal jej:,, chcel by som odísť zo sveta ľudí a stať sa barančekom, aby som mohol žiť so svojou najobľúbenejšou ovečkou. Je milá a dobrá. Neohovára, nie je zlá ani zlomyseľná. Dokáže sa tešiť zo slniečka aj z vetra. Má ma rada, a ja ju mám rád, preto by som chcel byť barančekom.“ No Bohuš dodal:,, ďalej na moje trápenie nemá žiadnu bylinku, starenka.“ ,, mám aj nemám, ktovie?“ Usmiala sa bylinkárka. Povedala mu, že dnes bude svätojánska noc a vtedy rastú zázračné bylinky. Nech vezme svoju ovečku do lesa so sebou ani nehľadajú žltý kvietok, ktorý sa volá prajníček. Potom ovečku nech pobozká a stane sa to, po čo túži. No upozornila ho, že toto kúzlo sa už nedá vrátiť späť. ,, zostaneš baranom až do smrti.“ Ešte ho bylinkárka upozornila. On jej poďakoval za jej radu. Nevedel sa dočkať kedy príde večer ale čo sa na oblohe zjavila prvá hviezdička, za ovečku ponáhľal sa s ňou do lesa, aby tú zázračnú bylinku našiel. Chodil po celom lese a hľadal žltý kvietok, ale stále ho nevedel nájsť. Už si začínal myslieť, že si babka urobila z neho srandu. Sadol si pod veľký dub, aby si oddýchol, keď tu zrazu vo vysokej tráve niečo zasvietilo. Pred jeho očami rozkvitol zázračný kvet. Kľakol si ku kvietku a privoňal. Potom z hĺbky srdce vyslovil svoje želanie a pobozkal ovečku. A kúzlo sen splnilo z Bohuša sa stal on baran. Baranček Bohuš a ovečka Bela sa veselo rozbehli do lesa, ďaleko od ľudí, ďalej aby tam spoločne šťastne žili. Ľudia postupne na bohuša zabudli. Len stádo ovečiek, ktoré doma zanechal, chýbal bača. Až dodnes občas býva vidieť ovce, ako behajú po horách. Možno stále hľadajú svojho dobrého baču a mi ju ovečku Belu.