Ticho v chodbe.
Dvere pootvorené natoľko, že svetlo z nočnej lampičky na stole prenikalo len s koncami prstov. Malo žltú farbu, ktorá farbila malú izbu v podkroví.
V izbičke nebolo nič viac ako posteľ, malý stolček a veľké posuvné dvere, ktoré viedli do neznáma. Pre malé deti za dverami bola nekonečná chodba plná strašidiel, pre dospelých to bol jednoducho šatník s nadbytočným počtom políc.
Na posteli sedela obyvateľka izby. Bolo to malé dievča, nemohla mať viac ako šesť. Síce už bolo dlho po jej večerníčku ako napovedali jej zapletené vlasy a mäkké pyžamo, ktoré objímalo jej nepatrnú postavu, ale ona stále mala oči hlboko otvorené a spánok jej ešte neželal dobrú noc.
V jej rukách bola kniha, ošúchaná časom, keďže kedysi ešte patrila jej mame a mame jej mamy. Bola tenká, ledva dvadsať stránok, ale pre dieťa, ktoré sa len učilo čítať, to bola ideálna dĺžka. Príbeh z už zažltnutých strán poznala veľmi dobre, no stále sa škerila, keď jej bol prerozprávaný znova a zas.
Niekde sa pohli dvere a dievča sa vyľakalo, že nebodaj zobudilo svojich rodičov, či ryšavého kocúra, ktorý by teraz chcel jej pozornosť pre jeho úžitok. Zvuk však neprišiel sprava, kde bola chodba do izby, ale skôr z ľavej strany, kde sa nachádzali posuvné dvere do hlbokého šatníka.
Zatiahla si nohy k hrudi a knižku položila hneď vedľa. So zaťatým dychom sledovala, ako sa dvere popotiahli kúsok po kúsku. Počítala si sekundy v hlave.
Jeden.
Dva.
Tri.
Šepot sa ozval spoza dverí: “Čakáš na mňa, princezná?” Pýtala sa tma.
“Samozrejme.” Vravela hneď aj ona.
“To je od teba milé.” Odpovedala temnota, ktorej pazúry už škriabali podlahu, ako sa začala pohybovať.
“Mama mi hovorí, že aby som bola vždy milá, že budem odmenená za to.” Dievča vysvetlovalo, pokiaľ jej oči sledovali ten nezvyčajný pohyb, ktorý jej kamarát neustále robil, keď vyšiel z tej tmavej komory.
“Dobre ťa učí.” Jej kamarát sa posunul, pokým sa nezjavil hneď vedľa jej pokrčených nôh.
“Mám pre teba rozprávku.” Dievča odvetilo, keď videlo, že má pozornosť tieňovej bytosti.
“A akú?”
“Tú, ktorú máš najradšej!” V radosti skoro až skríkla, no našťastie chytila jej hlasný dych do líc a vypustila ho len ako hlboký nádych.
“Mám rád všetky, ktoré mi čítaš.” Bytosť drkotala zubami, ako keby už dlhšiu dobu nerozprávala.
“Poď sem.” Dievča ukázalo rukou na posteľ, ktorá bola ustlatá – znak, že ani nezavrela očko, kým čakala na jeho príchod.
Stvorenie počítalo svoje kroky v mysli, až sa nakoniec rozhodlo, akou cestou pôjde. Najprv išli dlhé predné končatiny, neskôr nekonečná hruď, až sa vytrepalo na posteľ za pomoci zadných nôh, no chvost vytiahnuť už bytosť nemala silu.
Dievčina sa podoprela chrbtom o studenú kožu tvora a vyzdvihla ruku s knižkou, aby boli jej obrázkové listiny dobre vidieť.