Zaujalo ma, že Zajko je v podstate antihrdina, ktorý je síce „smelý“ skôr náhodou, no práve jeho strach a nešikovnosť ho robia takým sympatickým.
Fascinuje ma ten obrovský kontrast medzi malým slovenským zajacom a nespútanou exotikou Afriky, čo vytvára skvelé komické situácie.
Obdivujem autorovu fantáziu, s ktorou nechal Zajka cestovať lietadlom či autom v časoch, kedy to pre bežného človeka bolo niečo nevídané.
Páči sa mi, ako sa Zajko v Afrike nestratí a vďaka svojej pohotovosti sa stane kráľom zvierat či hrdinom uprostred divočiny.
Oceňujem, že kniha vtipne ukazuje, ako sa dá vynaliezavosťou zvíťaziť nad silnejšími protivníkmi, ako sú levy či krokodíly.
Imponuje mi tá detská úprimnosť, s ktorou Zajko komentuje neznáme zvyky a zvieratá, ktoré na svojej ceste stretáva.
Považujem za geniálne, ako Hronský do príbehu vložil túžbu po domove, pretože Zajko napriek sláve v Afrike stále sníva o svojej rodnej hrude.
Baví ma sledovať jeho rodinný život, keďže v Afrike nie je sám, ale sprevádza ho jeho verná družka, čo dodáva príbehu nový rozmer.
Je pre mňa inšpirujúce, že tento príbeh učí deti, že aj ten najmenší a najslabší môže zažiť najväčšie dobrodružstvo na svete.
Celkovo ma na tejto knihe fascinuje jej nestarnúca vtipnosť, vďaka ktorej sa na Zajkových „výmysloch“ zasmejem aj po rokoch.
