Budík ohlušuje celú izbu takmer ako kostolný zvon. Starší pán sa pomaly prebúdza. Budík zhodí z nočného stolíka a jeho zoschnutými rukami si pretiera oči. Z veľkým nádychom si sadne na okraj postele a zapozerá sa na okno. Z okna vidieť nádherný pozemok rozprestierajúci sa od domu až po príjazdnú cestu. Na pozemku je obrovské golfové ihrisko a zopár rybníčkov. Muž si odkašle a zakričí: „Drew, zodvihni tento prekliaty budík!“. Počuť ako po schodoch niekto kráča. Otvoria sa dvere a do veľkolepej spálne vojde Drew. Starý pán sa zodvihne a cez otvorené dvere prejde do chodby. Kráča cez chodbu až príde k masívnym schodom. Keď zíde po schodoch otočí sa a prejde cez prvé dvere až do jedálne. „Čo si dnes prosíte na raňajky Pán Finius?“ ozve sa mladá žena, čakajúca za stolom. Starý Pán Finius sa usadí a nepríjemným tónom jej odpovie: „Doneste mi kaviár!“. Žena odíde a Finius zostane sám sedieť za stolom. Pán Finius bol vždy taký človek. Rád bol sám a nemal rád prítomnosť veľa ľudí. Už od detstva pozeral na iné deti s povýšeneckým pohľadom. Narodil sa do bohatej rodiny a to ho už od narodenia postavilo na vyššiu pozíciu ako ostatné deti v jeho veku. Aspoň on si to tak myslel. Keď mu mladá žena doniesla kaviár, pustil sa do jedenia. Bol to rozmaznaný človek. Keď bol malý stále jedol len to čo sa mu zapáčilo. Vždy pozeral na ľudí čo jedli rýchle občerstvenie a pohŕdal nimi. Keď dojedol zdvihol sa a prešiel do záhrady. V záhrade už starostlivo pracovali záhradníci. Finius sa na nich pozrel a sadol si na lavičku. Vždy sa rád pozeral na ľudí čo pracovali lebo mu to pripomínalo ako on nemusel pohnúť ani prstom aby sa dostal k majetku. Všetok svoj majetok totiž zdedil po svojom otcovi. Nikdy nepohol ani prstom, celý svoj život žil iba z majetku svojho otca. Finius sa pozrel na jazierko a zatvoril si oči. „Pán Finius, prišiel som vám ostrihať živý plot“ ozval sa mladý dlhovlasý muž. Finius otvoril oči a iba mávol na neho rukou. Často neplytval svojimi slovami na ostatných. Myslel si, že jeho reči sú príliš dôležité a preto ľudia čo nie sú jemu rovný si ich nezaslúžia. Muž si zobral svoj záhradný kufrík a začal s prácou. Finius sa zdvihol z lavičky a pomalou chôdzou sa vrátil späť do svojej vily. Ako vošiel dovnútra prišlo mu zle. Chytil sa za hruď a pomaly sa tackal hore schodmi. Vošiel do svojej spálne a potkol sa o koberec. Spadol na hranu postele a pri tom zareval: „Drew pomôžte mi dočerta!“. Drew ale neprichádzal. Finiusovi dochádzal dych. Ležal na dlážke a viečka sa mu pomaly ale isto zatvárali. Po prvý krát vo svojom živote zažil niečo čo nebolo špecifické len pre bohatého alebo chudobného. Lebo smrť je pre každého ta istá.