Kráčala som po lese, opadané lístie mi šuchotalo pod nohami. Dnes som sa rozhodla nájsť opustenú vilu v lese neďaleko našej dediny. Z toho, čo som čítala na internete, som sa dozvedela, že pred siedmimi rokmi jej obyvatelia záhadne zmizli. V jeden deň tu boli a ďalší už nie. Poslední vlastníci, pán a pani Alderovci nemali deti. Vilu mohli predať, ale rozhodli sa ostať tu a strážiť rodinné dedičstvo. Pani Alderová si údajne písala denník. Doteraz sa nenašiel a ľudia dospeli k záveru, že sa stratil spolu s Alderovcami. Už dlho som vedela, že tam vila je, ale nikdy som pri nej nebola dosť blízko, aby som si ju dobre pozrela. Dnes to konečne urobím, pomyslela som si po chvíľke chôdze, keď som už medzi stromami zazrela niečo tmavé – múry starej stavby. Zo všetkých strán ju chránili konáre stromov, akoby nechceli prezradiť jej tajomstvo. O niekoľko sekúnd som už stála priamo pred ňou. Bola krásna. Už to bolo dávno, čo bola nová, ale vyzerala ako malý zámok. Steny boli hnedé, miestami obložené drevom. Naľavo od hlavného vchodu sa k oblohe týčila vežička so špicatou strechou. Napriek tomu, že sa na mňa dom pozeral cez svoje tmavé okná, nado mnou zvíťazila zvedavosť. Zhlboka som sa nadýchla a stlačila som kľučku na vstupných dverách. Vila akoby už dlho spala, mala som chuť sa jej opýtať, či jej neprekáža, že tu som. Dvere neprotestovali, len sa s ospalým vŕzganím otvorili a von zavanul dlho nevetraný vzduch plný spomienok. Opatrne som vošla do domu a dvere sa za mnou zavreli. Okolo mňa bola náhle tma a nepríjemné ticho, ktoré sa tlačilo do uší. Hmatom som sa pokúšala nájsť nejaké iné dvere. Keď sa mi to po niekoľkých desivých sekundách podarilo, rýchlo som ich otvorila. Vošla som do nejakého salóna. Vo vzduchu bolo toľko prachu, že som radšej vyvetrala. Keď sa mi konečne dýchalo ľahšie, išla som si vilu prezrieť. Zo všetkého bolo cítiť dávnu krásu a vznešenosť. Veľmi ma prekvapilo, že všetko – starý vzácny nábytok, drahé koberce a tapety tu ostali. Nevykradnuté. Po siedmich rokoch. Aspoň toto miesto sa tomu nejakým zázrakom vyhlo. Zamyslene som prechádzala po prízemí a potom som vyšla na poschodie. Keď som v jednej spálni odhrnula ťažké závesy aby som otvorila okno, pri uchu som pocítila ostrý švih vtáčieho krídla. Zľakla som sa. Vták vyletel na chodbu. Rýchlo som išla za ním. Zastala som pred nenápadnými pootvorenými dverami, za ktorými zmizli štíhle chvostové perá. Opatrne som nazrela dnu a pomaly som vošla. Nachádzala som sa vo vežičke, to bolo zrejmé z tvaru miestnosti. Popri stenách boli veľké vtáčie klietky. Niektoré boli prázdne, v iných boli sokoly. Nikde som nečítala o tom, že by ich Alderovci chovali, ale asi to tak bolo. Ostali tu bývať aj po ich odchode, lebo tu mali všetko, čo potrebovali. Keď chceli, mohli vyletieť von – každá klietka mala otvorené okienko. Napravo odo mňa som si všimla drevené bidlo trčiace zo steny. Sedel na ňom sokol, ktorý ma v spálni vystrašil. Celý čas, čo som bola vo vile ma sledoval, vedel o všetkom. Vedľa bidla bol v stene úzky zárez. Opatrne som tam strčila prsty a podarilo sa mi vysunúť drevenú priehradku. Keď som uvidela, čo je dnu, potichu som zhíkla. Bol tam denník. Na obale bolo zlatými písmenkami napísané: Louise Alderová. Zvedavo som knihu vybrala. Potom som si niečo všimla. Bol tam ešte jeden denník. Keď som si uvedomila, na čo sa pozerám, všetko mi prestalo dávať zmysel. Bol to môj denník. S mojím menom. Ešte včera som doň písala… a nechala som ho na stole pri otvorenom okne. Pozrela som sa do očí sediaceho sokola. Vedel, že prídem?