Príbeh knihy sa odohráva na prísnej internátnej škole Welton Academy, je to iba chlapčenská škola, čiže žiadne dievčatá neboli povolené. Kniha sleduje skupinu študentov, kamarátov, najdôležitejšie postavy z tejto skupiny, okolo ktorých sa aj najviac točí dej, sú Neil Perry a Todd Anderson. Neil je ambiciózny mladý chlapec, ktorý sa chce stať hercom, no otec mu to nedovolí a núti ho študovať, aby sa dostal na medicínu. A Todd Anderson je nový prírastok do školy, tichý a úzkostlivý chlapec. Jeho starší brat taktiež chodil do tej školy a tým pádom majú učitelia aj jeho rodičia od Todda veľké očakávania. Vráťme sa späť k skupine študentov, ktorá zažije veľkú zmenu od toho, čo poznali na škole, keď príde nový učiteľ angličtiny, John Keating, bývalý maturant z tejto akadémie. Učiteľ Keating neučí staromódne ako ostatní učitelia, ale tlačí chlapcov, aby používali svoj vlastný mozog a predstavivosť, tým do triedy privádza nový život. Keatingove motto znie: „Carpe Diem!“ – Užívaj dňa! Čo je krásna myšlienka, ktorá odznie niekoľkokrát v knihe a je to aj jeden z hlavných motívov tejto knihy. Keating s jeho slovami a správaním inšpiruje skupinku študentov, aby založili tajný klub – Spolok mŕtvych básnikov. Cieľom tohto spolku bolo čítať a rozoberať poéziu, rozprávať sa o živote a o snoch, a aj skúsiť rozvinúť svoju fantáziu písaním vlastných kúskov poézie. Zvrat v deji sa stane, keď Neil, vďaka podpore učiteľa Keatinga, potajomky hrá v divadle napriek otcovmu prísnemu zákazu. Jeho otec to zistí, lebo na jeho hru prišiel a spolu s Neilom potom odchádza domov, kde mu dá prednášku, plný hnevu. Otec mu vyslovenie povie, že hercom nikdy nebude, lebo on to nedopustí. Neil nezvláda otcovu konfrontáciu, a tak uprostred noci potichu zájde do otcovej pracovne. Vie, kde je ukrytá zbraň a spácha samovraždu, pretože by nedokázal žiť bez vyplnenia si svojich snov. Chlapci sa na druhý deň dozvedia o Neilovej smrti a prežívajú veľký smútok. Začína sa pátranie po páchateľovi, pretože Neila by nikdy nenapadlo ísť proti prianiu svojho otca bez nejakého činiteľa, buriča. Nakoniec jeden zo študentov vyzradí, že pán Keating ich podporoval v ich rozhodnutiach a to, že podporoval Neila v tom, aby hral v divadle. Pána Keatinga vyhodia z práce. A na konci, keď sa poslednýkrát vidí s chlapcami, chlapci sa dôstojne rozlúčia slovami: „Ó kapitán, môj kapitán!“ Sú to slová, ktoré zazneli, keď Keating nastúpil. Bol to jeho príkaz, aby ho tak oslovovali. Príbeh končí Keatingovým odchodom a pokračovaním študentov v ich bežnom režime.
Knihu som si vybrala vďaka filmu spracovanému podľa tejto knihy. Príbeh knihy bol spočiatku pomalý, avšak postupne gradoval až ku smutnému koncu. Kniha bola obohatená básňami, ktoré tam autor zakomponoval. Celkovo bola kniha dobre napísaná, avšak nepáčil sa mi koniec. Smrť Neila Perryho a následné vyhodenie učiteľa Keatinga ma dostalo až k slzám. No napriek všetkému a tragickému koncu by som si knihu Spolok mŕtvych básnikov prečítala znovu, či už len kvôli povzbudzujúcim slovám učiteľa Keatinga. I keď mala kniha tragický koniec, jedna vec bola na nej pozitívna. Vďaka Neilovi a Keatingovi získal Todd Anderson väčšie sebavedomie a väčšiu motiváciu písať básne. Oni boli jeho motiváciou a vzorom.
