Vôňa sveta po daždi, vôňa rannej kávy spojená s fajčení prvej cigarety z nového balíka, pozorovanie hviezd, cesta domov po dlhom dni, prvé momenty s tebou. Takto by som ich opísala. Vecami, ktoré milujem som si ťa pripomínala. Dážď predstavoval pokoj, ktorý som v sebe našla keď som ťa stretla. Prvé kvapky tekutiny v mojom malátnom, nevyspatom tele boli kvapky rannej kavy rovnako ako v tie časy kedy si sa ma každý deň pýtal či som sa dobre vyspala, alebo či som mala už raňajky a vždy by som ti odpovedala : ,,Áno, kávu.” Pozerať sa ti do oči bolo rovnako čarovné ako keď astronómovia objavia novú hviezdu. Hviezda, ktorá tak štastne svietila až ju bolo vidno na zem, kde sme pri tichej rieke spolu sedávali. Žiarila a každým dňom žiarila jasnejšie. Myslela som si, že dokým tá hviezda bude žiariť, budem si ňou pripomínať momenty strávené spolu. Dúfala som, že tu hviezdu som našla v tebe. Ale opak sa stal realitou. Nie je to žiadna novinka, že každá hviezda raz vyhasne. S ňou aj jej čaro. Ale nevedela som, že aj ty. Prečo si odišiel bez rozlúčenia ? Bez mihnutia oka si sa mi otočil chrbtom. Z dvoch ľudí, ktorí o sebe vedeli všetko sa stali dvaja cudzinci. Pripadalo mi to, ako keby si nikdy neexistoval. Nechal si ma tam samu sedieť na tom istom mieste, pri tichej rieke kde sme sedávali len my dvaja. Tebe som pomohla, ale prečo si nevedel aj ty pomôcť človeku, ktorému si vyznával lásku ako Rómeo Júlií. Každý hovoril, že čas všetko vylieči, ale v tomto prípade nešlo o čas, ktorý má mohol zachrániť. Bola to smrť, ktorá ma mohla vyslobodiť. Ľudia sa boja smrti aspoň väčšina. Ja som mala už dlho namočené nohy v smrti. Ale môj predurčený osud sa ešte nemohol skončiť. Nemôžem zmiznúť ako on. Izolácia od ľudí bola jedinou správnou cestou k vyliečeniu sa z nevyliečiteľnej lásky. Fyzicky tu sedím na zemi pri tichej rieke, kde sme sa rozprávali hodiny a hodiny. O živote, v ktorom si sa nezaslúžene trápil, o momentoch ktoré ťa robili opäť šťastným. Keď si bol so mnou rozprával si ako nechceš aby tieto spoločne noci skončili. Klamať bolo očividne pre tebe ľahké. Po tomto odchode vo mne vnútorne niečo vyhasilo. Nebola to žiarivá hviezda, ktorú sme obidvaja obdivovali. Môj plameň, moja chuť spoznávať nových ľudí sa skončila rozbitá, rozdupaná pod tvojou sebeckosťou. Nemôžem nepovedať, že mi naše konverzácie nechýbajú. Odpoveď je jasná. Chýbajú. Len a len sa mi smúti za tvojimi prostými a zároveň inteligentnými slovami. Ty si zmizol ako si chcel. Ako si dlhé roky plánoval odišiel si tak, že už nik a nič o tebe nevedelo. Rovnako ako každý v mojom živote. Ostali len ja a hviezdy. A takto tvoja predstava, ako naše cesty mali skončiť ostala.