Ten sen sa mi sníval niekoľkokrát, hlavne keď som bola menšia, ale vždy rovnako. Akoby to bolo naozaj. Bola tam zvláštna miestnosť: okná na každej stene a svetlo, ktoré preniká cez okná. Keď som vchádzala do domu, vždy som si spomenula na starú mamu a na prstene, čo mi darovala. Až vtedy mi došlo, ako veľmi dlho sme sa nevideli. Naposledy asi pred tromi rokmi. Pamätám si, ako ma vždy privítala a bola šťastná, že ma vidí. Vždy stála vo dverách a v ruke držala horúcu šálku.
Pamätám si, ako som tam chodievala vždy na prázdniny. Keď som sa rozhodla po takom dlhom čase ju navštíviť, bola som nervózna, ale zároveň som sa veľmi tešila. Keď som vošla, videla som, ako sedí na stoličke a pozerá sa z okna. Vtedy som pocítila niečo zvláštne. Chcelo sa mi plakať a rozbehnúť sa, ako keď som bola malá. Sedela tam v ružovom svetri a sivých teplákoch schúlená, zhrbená bez pohybu. Vyrazila som k nej. Tá chodba sa mi zdala nekonečná, lebo som veľmi túžila po jej objatí, ale zas príliš krátka nato vymyslieť, čo jej poviem a ako sa budem správať. Zrazu som stála pri nej, ale nevidela ma. Vôbec si nevšimla, že som stála pri nej. Veselým hlasom zo mňa vyšlo: ,,Ahoj babi!“ Objala som ju, ale ona sa ani nepohla. Tvárila sa prekvapene, keď sa na mňa pozrela. Odpovedala mi na pozdrav a zase sa zadívala do okna. Po chvíli som si všimla, že si ma starká obzerá. Kľakla som si k nej a položila na ňu hlavu. Pohladkala ma po vlasoch. V dome bola ešte jedna pani, ktorá sa o starkú starala. Spýtala som sa so slzami v očiach, čo sa stalo a prečo mi neodpovedá. Pani mi odpovedala, že vaša starká veľmi rýchlo zabúda. Mala som pocit, že už chcem s ňou zostať navždy.
Išla som na chodbu a začala som plakať. Nevedela som to zastaviť. Vrátila som sa za ňou, znova som ju objala a povedala som jej, že od nej už nikdy neodídem.