Starootcovský cyklus
Jozef Gregor Tajovský
Starootcovský cyklus pozostáva zo 4 poviedok: Do kúpeľa, Žliebky, Prvé hodinky a Do konca. Príbehy sa prevažne odohrávajú v dedinskom prostredí. Všetky poviedky na seba ako tak nadväzujú. Hlavná postava v príbehoch je starý muž, ktorý je veľmi chudobný. Vlastne tento starý muž ten príbeh rozpráva, takže on je zároveň aj rozprávač. A to znamená, že všetky poviedky sú písané v ,,ja” rozprávaní. Taktiež je aj milý na ľudí okolo seba. V texte sa spomína aj dieťa, ktoré so starým otcom trávi čas, ale nebola tam jeho charakteristika.
Poviedka Do kúpeľa je o chudobnom mužovi (starom otcovi, rozprávačovi), ktorý sa rozhodne, že si spraví radosť a pôjde do kúpeľa. Cestou tam sa snaží oslobodiť svoju myseľ od každodennej práce. Veľmi sa mu to tam páčilo a aj preto sa rozhodol, že aspoň raz za rok tam bude chodiť aj s rodinou, aby celý rok nemysleli len na prácu.
Mne sa tieto poviedky moc nepáčili, lebo sa čítali celkom ťažko. Autor ich písal v zvláštnom jazyku. V takom starootcovskom a používal veľa archaizmov a dnes už málo používaných slov. Asi najsympatickejšia postava zo všetkých mi príde starý otec, kvôli tomu, ako sa správa ku ostatným a taktiež mi príde, že je ľudský a nesnaží sa pretvarovať za niekoho iného, ako v skutočnosti je.
Viem sa stotožniť s celou poviedkou Do kúpeľa, lebo rešpektujem, že si chcú aspoň raz za rok oddýchnuť. Aj ja si každý rok oddýchnem od školy. A dokonca na 2 mesiace.
Nie je to kniha, ktorú by som nevedel odložiť napriek tomu, že každá poviedka mala iba pár strán.
Táto kniha mi dala predstavu ako sa v minulosti správali starší ku mladším a aké mali vzťahy. V podstate je to rovnaké ako dnes teda starčí sa snažia pochopiť mladších a prípadne sa aj správať ako oni. Ale starému otcovi to nič nehovorí to správanie mladších a preto radšej zostal taký aký bol doteraz.
Poviedky by som si už neprečítal znovu a odporučil by som ich asi starším čitateľom.