Cez letné prázdniny 2024 som sa ako zvyčajne nudil, tak som sa raz vybral do istého kníhkupectva s knižnými poukážkami v ruke. Prechádzal som okolo regálov plných kníh s pestrými obalmi, nedalo mi, aby som každú z nich si aspoň nepoťažkal v ruky, v mnohých som si zalistoval, skrátka pekne strávená hodinka. Ale niečo som si chcel kúpiť. Preto som sa vrátil k jednej knihe, ktorá ma zaujala svojim obalom. Bol svetlofialový so žltými kvetmi a bol na ňom názov tej knihy: Sto rokov samoty. Reku si v nej zalistujem. Otvoril som prvú stránku a hneď som uvidel úplne prvú vetu: ,,O veľa rokov, zoči-voči popravnej čate, plukovník Aureliano Buendía si spomenul na to dávne popoludnie, keď ho otec vzal so sebou a on po prvý raz uvidel ľad.“ Tá prvá veta bla tak dokonalá, že som čítal ďalej a ďalej a po niekoľkých prečítaných stranách som ju rozhodol kúpiť. Trvalo mi asi týždeň, aby som ju prečítal, pričom knihu takéhoto rozsahu (374 strán) by som odložil do mojej knižnice za tri, štyri dni. Sto rokov samoty sa ani nedá rýchlo čítať, lebo potom človek nebude schopný pochopiť celý dej knihy, jej postavy, jej odkazy a potom to bude len ďalšia knižka, ktorú si človek prečíta bez porozumenia, ale z knihy prečítanej bez porozumenia nemal nikto nikdy nič a tak to aj bude. Kdesi som čítal, že Sto rokov samoty je jedna najlepších kníh vôbec. Síce je to subjektívny názor mnohých ľudí, tak stále musí mať tá kniha čosi do seba, keď ju má toľko ľudí rado. Celý dej knihy sa neodohráva, ako je to zvykom, teda je priamočiary a udalosti nasledujú viac-menej pekne za sebou, ale neskoršia udalosť sa stane skôr než skoršia a často sa pozeráme na dej z perspektívy rôznych členov rodiny Buendíovcov. Kniha Sto rokov samoty rozpráva o rodine Buendíovcov, ktorá založila mesto Macondo, utekajúc pred prízrakom mŕtveho soka jej hlavy. Opisuje sa v nej rozkvet Maconda, občianske vojny, príchod banánovej spoločnosti aj jej odchod, úpadok Maconda a jeho nasledovný zánik a najmä osudy členov tejto rodiny, ktorej rozkvet odráža vrcholnú slávu Maconda a s jej zánikom sa samotné Macondo zmetie z povrchu zemského. Každý z tejto rodiny má vlastné trápenie, má svoj vlastný svet, svoje vlastné veci kvôli ktorým žije (alebo trpí), avšak treba podotknúť jednu vec. U Buendíovcov sa len málokto zdôveruje niekomu inému so svojimi trápeniami a každý si ich radšej rieši sám, uzatvorený vo svojej samote. Samota je veľmi dôležitá myšlienka tohto diela, každá z postáv ju nejakým spôsobom zažije a často sa jej nezbaví. Navyše sa všetky dôležité udalosti v priebehu deja zopakujú, celá história sa stane znova, a tak robí každý robí tie isté chyby ako svoj predok a znova zažije samotu. Ďalšou dôležitou myšlienkou je magický realizmus, literárny žáner, zasadený do bežného sveta, kde sa však postavám dejú rôzne zvláštne veci, ba priam niečo, čo sa v skutočnosti nikdy nemôže stať, avšak nikto sa nad tým vôbec nepozastavuje. V Sto rokoch samoty je to všadeprítomný prvok. Ľudom netečie krv, ale ambra, tak strašne prší až ryby plávajú vo vzduchu, po vypití horúcej čokolády sa ľudia vznášajú vo vzduchu a tak ďalej a tak ďalej. Toto je len hŕstka z vecí, ktoré sa v knihe stali. Gabriel García Márquez zakomponoval do Sto rokov samoty mnohé rysy jeho rodnej Kolumbie ako historické udalosti, miestny folklór a mnohé ďalšie veci. Je síce ťažké si zapamätať mená všetkých postáv (tie sa neustále opakujú, naráža sa tým na to, že všetko sa opakuje), usporiadať si všetky dôležité udalosti v hlave, avšak keď to človek chce, tak to dokáže a až potom je si úplne vie vychutnať Sto rokov samoty.
