„Sto rokov samoty“ je kniha, ktorá sa mi vryla do pamäti svojou jedinečnou atmosférou a schopnosťou preniesť ma do úplne iného sveta. Márquezove rozprávanie je ako spletitý sen, ktorý sa odvíja cez generácie rodiny Buendíovcov, pričom v tomto magickom realizme sa mieša každodenný život s fantastickými udalosťami. Kniha ma zasiahla svojou hĺbkou a melanchóliou, pretože vykresľuje osudy ľudí, ktorí sa opakovane snažia uniknúť svojim osudom, ale napokon sú vždy znovu zachytení v cykle histórie. Každý člen rodiny má svoju vlastnú tragédiu a príbeh, ktorý sa neustále opakuje, čo vytvára dojem nevyhnutnosti. Tento cyklus mi pripomína, ako ťažké je niekedy zmeniť svoju budúcnosť, aj keď sa snažíme. Kniha je plná bohatých obrazov, v ktorých sa mýtus mieša s realitou, a práve tento mix robí knihu výnimočnou. Okrem toho sa v nej vyskytuje niekoľko výrazných postáv, ktoré zanechávajú silný dojem. Pre mňa osobne je to kniha, ktorá hovorí o ľudskej povahe, o pýche, láske a nádeji v tých najťažších chvíľach.
