Sto rokov samoty od Gabriela Garcíu Márqueza je kniha, ktorá ma úplne pohltila svojím nezvyčajným mixom realizmu, magických prvkov a hlbokých ľudských emócií. Tento román je nielen literárnym skvostom, ale aj skutočnou cestou do sveta, kde sa realita a fantázia prelínajú, čím vytvárajú fascinujúci a nezabudnuteľný zážitok.
Keď som čítal Sto rokov samoty, bolo to ako byť vtiahnutý do sveta, ktorý sa riadi úplne inými pravidlami než ten, ktorý poznáme. Márquez vytvoril dedinu Macondo, ktorá je ako akýsi mikrosvet, odrazom ľudskej existencie a všetkých jej radostí, tragédií, túžob a sklamaní. Čo ma na knihe najviac oslovilo, je jej schopnosť zmiešať historické a spoločenské témy s magickými, surrealistickými prvkami. Tieto dva svety – ten každodenný a ten nadprirodzený – sa tu neustále prelínajú, a čitateľ si často nie je istý, kde končí jeden a začína druhý. Tento magický realizmus, ktorý Márquez bravúrne ovláda, mi priniesol úplne nový pohľad na literatúru.
Hoci sa príbeh odohráva v „príbehu jednej rodiny“, zobrazuje veľký kus histórie Latinskej Ameriky. Sto rokov samoty rozpráva o osudoch Buendíovcov, ktorých životy sú plné opakujúcich sa cyklov – lásky, strát, chýb a nádejí. Keď som čítal o ich neustále sa opakujúcich osudoch, cítil som, že Márquez nechce len popísať konkrétne osoby, ale hovorí o tom, ako histórie jednotlivcov, národov a kultúr sú zacyklené v neustálych vzoroch, ktoré sa zdajú byť nevyhnutné a neúprosné.
Postavy v Sto rokoch samoty sú veľmi živé, ale zároveň veľmi tragické. Mnohé z nich sa vracajú k starým chybám, čo často vedie k ich zániku, a práve to vytvára pocit osamelosti a nevyhnutnosti ich osudu.
