Strach
Všetci čelíme nejakému strachu, ale to je v poriadku. Ja sa strašne bojím tmy alebo keby ma niekto zavrel do tmavej miestnosti. Posledné dni v škole každý vraví, že Adam vraždí deti v pivnici. Každý to berie ako srandu, dokonca aj ja a aj Adam, až do tohto okamihu. Adam v škole chýbal a rodičia mu zakázali telefón, tak mu išla Žofia odniesť úlohy. Ten deň je hrozný, Žofia zmizla a už druhý týždeň je nezvestná. Podľa mňa to má spoločné niečo so srandou o Adamovi. Posledné dni je strašne divný ako napríklad, že sa snaží čo najmenej komunikovať so spolužiakmi, učiteľmi a dokonca aj na ulici s inými ľuďmi. Keď som ho videla, tak sa nepoďakoval a ani sa nepozrel na pani, ktorá mu zodvihla peňaženku s peniazmi. Určite to nejako súvisí. Ja som mala Žofiu rada aj mám, ak ešte žije. Veľmi, veľmi a vážne veľmi mi chýba a najhoršie na tom je to, že ja Adam a Žofia sme susedia, tak sa bojím o dosť viacej ako iný. Čelím strachu, ako už viete, a keď sa povie slovo pivnica, tak už aj bez tohto mám zimomriavky. Ak chcete vedieť prečo, tak preto, lebo pivnica je sama o sebe tmavá a väčšinou je tam tma. ,,Ááááááá áááááá ááááááááá“ áno, bola som aj ja prekvapená, čo tak vrieskajú. ,,Čo ste robili cez prestávku a ráno v triede!“ prišla nahnevane naša triedna učiteľka. ,,A čo si vy myslíte, že ja rada za vás žehlím prúseri, aby na vysvedčení nebolo to, čo tam nechcete mať. Ja už rozmýšľam, ako ďaleko by to došlo, keby nič neriešim.“ Povedala to tak rýchlo a tak nahnevane, že keby sa to týka mňa, tak už prosím pani učiteľku, nech nie je nahnevaná, a že sa to už nikdy nestane. Keďže chalani veľmi radi vystrkujú rožky, tak som ani nebola prekvapená, že na tri dni prestali, no dnes zas. ,,Ups, ja som nechcel. Chalani, že ma nepoviete ?“ Hneď, ako to dopovedal už tam boli učiteľky a začalo sa to riešiť. Mňa mrzelo, že to každý každému hovoril s úsmevom na tvári. Veď to je vec našej triedy. Šimon je z našej triedy a navyše to nie je vec iných žiakov. Do riaditeľne by som ísť aj chcela, ale v dobrom. ,,Vieš si predstaviť koľko taký solárny panel stojí,“ povedala nahnevane pani riaditeľka. Ja som rada, že tento raz si aspoň trochu šetrila hlasivky naša pani učiteľka. ,,Noo, ja nemám tušenia koľko stojí solárny panel. Veľmi ma to mrzím“ to mrzenie ma prekvapilo. ,,Je super, že ťa to mrzí, ale mohol si rozmýšľať aj pred tým, ako si hodil kameň do solárneho panelu. Vtedy si mohol predstaviť, čo by sa stalo keby tam kameň hodíš a čo keby ho nehodíš.“ Potom sme sa už museli učiť, takže nič viac neviem. ,, Dnes mám odniesť úlohy Adamovi. Ja sa tak bojí, že si to ani neviete predstaviť baby,“ naozaj sa bojím čo ak sa už nevrátim. Nádych, výdych, práve idem zazvoniť. Otvoril a zobral si zošity povedal, že mi musí niečo vrátiť, takže mám naň ho počkať v obývačke. Bola to pasť ! Ja nikdy nemám výčitky bez práva. Zavrel ma v pivnici, takže s pivnicou to je pravda. ,,Žofia si to ty! Poď ideme s tadiaľto!“ Žofia sa mi hneď nezdala. Prečo? Načo? Adam ich nezabíjal, ale hypnotizoval. Ja som bola na dverách prilepená ako sardinka. Keď otvoril dvere vystrelila som z pivnice ako raketa, a to doslova. Vybehla som z pivnice a rýchlo utekala preč. Našťastie ma nedobehol. Hľadala som na internete, ako sa hypnózy zbaviť. Nebolo to až také ťažké. Ja by som to zvládla. Ráno som povedala babám, že Žofiu musíme zachrániť a aj iných ľudí. Všetky baby súhlasili a vymysleli sme plán. Dne po škole ideme k nemu a oslobodíme ich. Dve kamarátky spacifikovali Adama. My zvyšné sme odhypnotizovali. Keď bolo všetci voľní, tak prišla polícia. Fakt, ale že fakt, im ušiel? Áno, ušiel ! Zrealizovali sme plán, a tak sme za ním utekali ako splašené ovce. Moja kamarátka Mia ho chytila. ,,Jupí!“ to bola úľava, už sa nemusím báť a môžem sa v pokoji vyspať. Adam pôjde do polepšovne, už nebude chodiť ani na našu školu. Polícia vedela, že jeho rodičia za to nemôžu, tak im dali podmienku. Na druhý deň som už skoro aj skákala od radosti. ,,Už mám informácie o Šimonovi! Dvojku so správania mať nebude a má za to podmienku. Sľúbil, že už sa to a ani nič podobné nestane.“ Konce príbehov by mali byť niekedy dobré, ale aj zlé, ja som radšej za tie dobré.