Každé ráno, keď sa zobudím, zaleje ma chladný pot. Pozerá sa ma mňa, ako sa hýbem, stojím, pozerám a vlastne vidí každú moju činnosť v mojej izbe. Ten pocit je neuveriteľne odporný.
Keď sme kúpili tento dom, bola mi určená izba na prízemí s jediným oknom. S oknom, z ktorého nebolo vidno nič iné, len pole za naším domom. Pole bolo takmer prázdne, vždy evokovalo pocit samoty a temnoty. Bolo také veľké, že z okna nebolo vidno na jeho koniec. Vyzeralo, akoby bolo nekonečné. Každý deň po zobudení pri ňom stojím, bez ohľadu na čas a hľadím na tú prázdnotu. No to, čo ma desí najviac a vyvoláva vo mne pocit samoty a úzkosti, je on.
Jediná vec na poli. Strašiak. Jeho slamený klobúk, ktorý mu nie a nie odfúknuť, mi vždy pri pohľade cez okno padne do oka ako prvý. Jeho roztrhaná košeľa a nohavice mi až tak nevadia. To, čo mi najviac vadí, je jeho veľký klobúk, ktorý mu dokonale zakrýva jeho temné oči. Pri pohľade naň mi vždy behá mráz po chrbte. Vždy sa snažím upokojiť sa tým, že si poviem, že sa na mňa určite nedíva. No v skutočnosti tomu ani sama neverím. Pri každom pohľade na tohto strašiaka a pole mi príde nevoľno. Som vydesená a premáha ma pocit beznádeje. Bojím sa, že jedného dňa, keď sa pozriem von týmto oknom, pole bude prázdne. Tento pocit ma nikdy neopúšťa a je to príšerné.
Vždy, keď sa ráno zobudím, prvé čo mi napadne spraviť, je pribehnúť ku oknu a pozrieť sa ním von. Strašiak tam vždy je, no niekedy mám desivý pocit, že sa priblížil. No to je zrejme len moja myseľ, ktorá na mňa hrá hry. Teda aspoň dúfam. Poslednú dobu mám pocit, že som sa naozaj zbláznila. Nemyslím na nič iné len na to monštrum na poli, ktoré sleduje každý jeden môj krok a pohyb.
V noci takmer už ani nemôžem spávať. Strašiak ma prenasleduje aj v noci, v mojich snoch. Každú noc mám ten istý sen. Stojím v ňom pri mojom okne a hľadím ním von na pole. Všetko sa zdá normálne, až do kým si neuvedomím, že pole je prázdne. Hneď ma prepadne pocit strachu. Cítim ako sa mi skracuje dych a je mi nevoľno. No to nikdy nie je koniec. Môj sen pokračuje tým, že sa za mnou niečo náhle pohne. Ja sa otočím a za mnou stojí ten odporný strašiak, no niečo je zle. Jeho veľký klobúk, ktorý mu doteraz vždy zakrýval jeho temné a záhadné oči, je inak ako má byť. Dokonale mu vidno celú jeho desivú tvár. Jeho doteraz neviditeľné oči, sú úplne odhalené a je to príšerné. Sú veľké a celé čierne. Pozerať sa do nich je akoby hľadieť do temnoty, ktorá ma postupne pohlcuje. Potom nasleduje už len jedna časť. Strašiak sa za mnou natiahne svojou slamenou rukou a ja sa zobudím. Každú noc sa zobudím celá spotená a ťažko sa mi dýcha. Zo začiatku mi trvalo dlho, kým som sa ukľudnila a uvedomila si, že celé to bol len hrozný sen. Teraz, keď sa zobudím, spravím len jedinú vec. Vstanem z postele a pomaly sa pozriem von oblúkom. Na poli síce býva vždy tma ale strašiaka je dokonale vidno. Potom, ako sa uistím, že je všetko tak ako má byť, sa vrátim do postele a zvyšok noci spím úplne bez problémov.
Tento cyklus sa opakuje už nejakú dobu. No moji rodičia mi vždy len povedia, že si to namýšľam. Vravia mi, že je hlúpe báť sa prostého strašiaka na poli. Možno majú predsa len pravdu no pocit, že ma strašiak sleduje, ma nikdy neopúšťa. Zrejme ma bude prenasledovať ešte dlhú dobu a možno sa ho nikdy nezbavím.