Matej Jablonský
Stratené kľúče
Píše sa rok 2024, chodím do druhej triedy. Chodím do školy pre nadpriemerne nadané deti. Chcem chodiť sám domov, ale vraj som na to ešte malý. Mám však väčšieho brata, ktorý chodí po mňa. Ten však navštevuje inú školu, lebo je nadaný len tak obyčajne. Nechcem vždy čakať na môjho brata, kým príde po mňa, lebo sa mi v družine nepáči a chcem byť pánom svojho času.
Stále prosím mamu o kľúče od bytu, ale nedovolí mi ich, lebo si myslí že, ich stratím. Vždy, keď po mňa príde brat ho prosím, aby mi dal kľúče a vyskúšal som si ako sa ide sám domov. Snažil som sa presvedčiť mamu, že som už na kľúče zodpovedný.
Brat chodí po mňa každý deň. Už viem odomknúť každý zámok. Prvý deň som sa naučil odomknúť zámok od vchodu, druhý deň ma naučil ako odomknúť zámok od príchodových dverí a nakoniec ma naučil odomknúť zámok od našich dverí. Potom, keď som jej ukázal, že viem všetky zámky odomknúť, spýtal som sa jej ešte raz, či by mi nedala vyrobiť kľúče. Mama povedala: „Dobre.“
Mama prichádza domov s mojimi “novými“ kľúčmi a ja sa teším. Parkuje auto na parkovisku. Je ďalší deň a idem konečne sám domov. Dúfam že, budem vedieť vsunúť do každého zámku správny kľúč a otvoriť každé dvere.
Odomykám vchodové dvere. Odomkol som ich. Odomykám príchodové dvere. Odomkol som aj tie. Otváram naše dvere do bytu a som vo vnútri.
O piatej idem na narodeninovú oslavu. Začínam sa chystať. Predtým, ale musím vyvenčiť nášho psa Daxa.
Bojím sa že, kľúče stratím pri venčení. Keďže mi ich mama nechcela dlho dať, chcel som byť zodpovedný. Rozhodol som sa zavesiť ich na Daxov obojok.
Zbalil som si protišmykové ponožky. Mama prišla domov a začala sa baliť tiež. Nasadáme do auta a ideme na oslavu mojej spolužiačky Sáry. Oslava je v Jump Aréne.
Na oslave je môj najlepší kamoš Oliver. Sú tam aj moje spolužiačky.
Na oslave sme spoločne skákali na trampolínach. Potom prišiel môj brat a spolu sme gratulovali Sáre k narodeninám.
Zrazu si však neviem spomenúť, kde som kľúče naposledy videl. Rodičom zatiaľ, ale nič o tom nehovorím.
Na druhý deň a hľadám kľúče všade. V byte, vo vreckách, v školskej taške i na ulici, kde bývame, lebo som ich tam mohol stratiť pri venčení Daxa.
Išiel som tou istou trasou, ale kľúče som nenašiel.
Hľadám aj v škole. Mal som ich vo vrecku a mohli mi vypadnúť. Išiel som sa pozrieť aj do strát a nálezov. Ani tam neboli.
Bál som sa, že ma rodičia vyhrešia.
Na tretí deň mám poslednú šancu, inak mi rodičia prestanú veriť. Hľadám v nákupnom centre. Išiel som do potravín, kde som si bol pred Sárinou oslavou kúpiť vodu.
Chodím popri regáli s pečivom. Chodím popri mliečnych výrobkoch. NIČ! Chodím popri cukríkoch, stále nič. Pýtam sa každej predavačky: „Nevideli ste náhodou nejaké kľúče?“ „ Nie, nevidela som ich,“ povedala každá z nich. V tom si všimnem pána so psom a vtedy mi svitne! Veď som ich zavesil na Daxov obojok! Bežím domov skontrolovať obojok. Stále na ňom poslušne visia. Rodičom som o tom zatiaľ nič nepovedal. Priznal som sa až o niekoľko dní, keď sme sa na tom ako celá rodina zasmiali. Odteraz si dávam na kľúče ešte väčší pozor. A rodičia mi naďalej dôverujú.