Štyri ročné obdobia
Všetko sa to začalo jedným múdrym, štedrým a veľmi starým deduškom, ktorý sa rozhodol vdýchnuť život do našej Zeme. Keď stvoril svet, tak nemohol Zem nechať v pustom žití, tak stvoril štyri prekrásne a čarovne silné sestry. Boli to jar, leto, jeseň a zima. Vychovával ich k spravodlivosti a k plneniu si svojich povinností. Deduško po čase, keď už videl, že už sú natoľko zrelé, aby dostali každá svoj jedinečný dar, tak si ich zavolal pod jeho paže a prihovoril sa im: ,,Dievčatá , je čas, aby ste každá prevzali žezlo, ktoré vám je súdené!“. Dievčatá hneď na to zbystreli a pozorne počúvali, ako im deduško vysvetľuje: ,,Vždy ste boli vedené k spravodlivosti a boli ste stvorené, aby ste si podelili vaše súdené obdobie!“.
Deduško rozložil štyri prúty na stôl. Každý jeden prútik vyzeral však inak. Prvý prútik mal na sebe jagavé púčiky. Druhý prútik mal na sebe pestro-zelené javorové listy. Tretí prútik bol posiaty oranžovo-žltými listami. A žiaľ štvrtý prútik bol úplne holý a spoločnosť mu robila len suchá kôra. Keď rozložil deduško prúty riekol: ,,Teraz si každá z vás vyskúšajte starať sa o jeden z týchto prútikov!“. Chamtivé leto neváhalo a hneď si zobralo prútik s púčikmi. Nahnevaná, krásna jar, že chcela niečo farebné si uchmatla prútik s farebnými listami. Znechutená jeseň svojimi dvoma sestrami si zobrala prútik so zelenými listami, keďže nechcela holú halúzku. A smutnej zime nič iné neostalo ,ako len pustý a ničím nezaujímavý, holý prútik. V ten večer sa malo leto dobre vyspať, lebo na druhý deň malo vykúzliť so svojim prútikom obdobie, v ktorom by halúzka prežila. Prišlo ráno a letu sa ani za svet nedarilo spraviť svieže a kvitnúce ráno. Bolo to suché a slnečné ráno. Leto sa divilo, ale nevzdalo sa. Celý deň pokračoval v takomto duchu a doobeda len sálalo z oblohy, a keď bol obed v najväčšej horúčave halúzka s púčikmi schla. Leto bolo nešťastné, že takú krásnu halúzku opúšťa život kvôli halúzke neznesiteľnému teplu. Večer halúzka bola bez púčikov a zostala z nej len pustý konárik. Ďalší deň patril jari, ktorá mala vykúzliť slniečko so štrbatými zubami a miernym vánkom. Ráno bolo však svieže a s teplým slnkom. Halúzka s farebnými listami bola zmetená a začala neočakávane kvitnúť. Jar bola zhrozená a začala si všímať, že sa o halúzku nevie postarať. Halúzka nakoniec od toľkého vyčerpania zostala akosi vetchá. Ďalší deň mala jeseň vykúzliť suchý a teplý deň, ktorému by sa halúzka potešila. Opäť ráno bolo iné, ako prútik potreboval. Ráno bolo s jasným a štrbatým slnkom, a vlhkým vzduchom. Prútik sa hneď v prvom momente zľakol a začal mrznúť. Celý deň bol krásne slnečný s miernym chladom, ale jeseň bola nešťastná, že halúzke opadali všetky listy a zostal len prútik. Nakoniec prišiel rad na obávajúcu sa zimu. Zima počula, čo sa už dialo jej sestrám a bála sa, že uškodí halúzke, ako jej sestry pred ňou. Slnko začalo svitať a zima sa snažila spraviť ráno, aké vedela. Bolo to krásne, ligotajúce sa ráno s jasným, príjemne hrejivým slnkom, ktoré sa odrážalo od snehu. Pustý konárik už nebol pustým konárikom. Konárik aj keď nemal na sebe jasno-zelené listy, či púčiky, či farbami hrajúce listy, ale v ten moment ako keby ožil. Konárik sa natiahol a veselo pozeral na hrejúce slnko. Zime to bolo zvláštne, ale bola nadšená. Takto to pokračovalo až do večera kedy sa išla pochváliť svojim sestrám s tým, aký mala úžasný zážitok so svojim podareným dňom. Sestry v ten moment, ako si to vypočuli zbledli závisťou a nenávisťou voči zime. Zimu úplne vyčlenili a zima zostala sama s prútikom. Sestry od toho dňa sa snažili presvedčiť konárik, aby ožil, ale mohli sa snažiť koľko chceli konáriky zostali v rovnakom stave. Zima ich ticho pozorovala a poriadne sa nad tým zamyslela. Určite vedela, že niečo robia zle. S touto myšlienkou sa vybrala za starým deduškom. Keď prišla za ním, uvidela ho pozerať sa z diaľky na sestry s rukami v bok. Keď si ju všimol neváhala a začala hovoriť a pýtať sa na to, ako im pomôcť, a čo robia zle. Deduško jediné, čo jej na to povedal bolo: ,,Drahá zima, Ty si ich sestra tak im pomôž a príď na to sama, keď si si správne vybrala!“. Zime to začalo vŕtať v hlave a začala nad tým ešte viac rozmýšľať ako pred tým. Po dlhom čase nepokojov medzi sestrami to začalo byť naozaj nepríjemné. Sestry si začali navzájom dokazovať, ktorá je lepšia a navzájom sa presviedčali, že ten konárik, ktorý si vybrali patrí danej sestre. Zima jeden deň prišla za nimi a skúsila sa s nimi porozprávať. Zima začala tým, že by sa nemali ako sestry k sebe takto správať. Sestry sa okolo seba a aj na seba pozreli a uvedomili si, že to prehnali. Zima však ešte neskončila a začala hovoriť: ,,Neprišla som sem preto, aby som vás poučovala, lebo to, ako sa máte správať voči sebe máte vedieť, ale prišla som preto, aby som svetu aj vám pomohla. Prišla som s riešením. Skúste byť menej lakomé a požičajte si navzájom prútiky!“. Sestry onemeli a položili na stôl prútiky. Leto si zobralo prútik, kde pred tým boli zelené listy, jar si zobrala halúzku s púčikmi a jeseň s pestrými listami. Akonáhle si každá sestra zobrala prútik, ktorý im patrí tak prútiky ožili a boli také, aké mali byť. Všetky sestry zabudli na všetky hádky a podali si ruky. Od tohto dňa sa jar, leto, jeseň a zima spravodlivo striedajú a majú sa radi.
Ivana Haviarová, 1. ročník SŠ, Gymnázium svätého Františka z Assisi