Malé šteňa si svoj útek zariadilo tak, aby nespala, len v polospánku driemala, a aj sa jej to podarilo. Keď bola Mesačná sučka najvyššie, tak sa potichu vykradla z teplej skrýše, a začala sa plaziť lesom. Svetlo skoro žiadne nebolo, len hviezdy a Mesačná sučka jej svietili na cestu. Keby nešlo o svorku, hneď by sa otočila, ale premohla sa, a vo fučiacom vetre pokračovala cez les až k útesom. Hneď ako prišla k zhorenému lesu, tak zacítila v nose štipľavý pach ohňa. Silou-mocou zadržiavala kýchnutie, ale nakoniec to musela zo seba vypustiť. Párkrát vyprskla, a potom sa skryla za zostávajúce kríky. A čakala. Na oblohe sa zjavili mraky, takže sa šteňa mohlo spoliehať len na svoj sluch a čuch. Už sa chystala na odchod, keď v tom začula rýchle kroky. Hneď dala dole hlavu, aby ju vlk neuvidel, proti ktorému by malé bezbranné šteňa nemalo šancu bojovať. Ale zdalo sa, že nebola dosť rýchla. Ba aj sa zdalo, že hlas jej bol povedomý. V zápätí ju vlk oslovil menom.
-Bystrina! Viem že si tu. Ukáž sa. Neublížim ti, šteňa malé.
Bystrina sa triasla od strachu, ale vykukla spoza kríka. Slabým hláskom vyštekla:
-Kto si?
Neznámy odpovedal:
-Určite ma poznáš. Volám sa Lesopes.
A nastalo ticho. Šteňa nevedelo nič povedať. Psí duch tu dole? Ale to celé nedáva zmysel! Ako mohol…a počkať. Lesopes. Nie vlk. Bystrina si vydýchla a odpovedala:
-Áno, takto už viem ako sa voláš. Ale…ty si…Psí duch. Ty tu dole…čo robíš?
-Prišiel som ťa varovať.
-Pred čým?
-Nie.
-Čo nie?-vyštekla nervózne Bystrina.
-Nie pred čým. Pred kým.
-Tak pred kým.
-Je to niekto, koho máš rada. Niekto, komu dôveruješ. Ale ten pes alebo tá fena ťa zradia. Osudovo ťa zradí.
-Ale KTO?!
A vtom sa Lesopes rozplynul do čiernej noci. Jeho hnedá srsť so zelenými žilkami a listmi sa premenila na tieň, ktorý zmizol po pár sekundách.
-Nie! Lesopes! Nie! Nechoď ešte! Nemôžeš! Nieee!
Ale Bystrina po chvíli nariekania usúdila, že je lepšie sa už nezdržovať v zhorenom lese. Rýchlo vyklusala na cestičke vedľa útesov na kopec. Pokojne bežala, dokým neprišla k hraniciam tábora, kde spomalila a potichu sa doplížila do dúpäťa. Súrodenci a jej rodičia stále tvrdo spali, a tak sa Bystrina usadila na svoje miesto medzi Výchricou a Calamity. Ešte raz porozmýšľala nad tým, či to bol naozaj Lesopes, keď v tej chvíle upadla do tvrdého spánku.