1. kapitola-ZOZNÁMENIE
Pri rieke Bystrica leží dedinka, v ktorej žije veľmi zaujímavé dievčatko. Gabike sa každý deň sníva čarovný sen. Možno to niečo znamená a prostredníctvom snov sa dostáva do tajuplnej krajiny, kde ju čaká jedno prekvapenie za druhým. Ste zvedavý, čo sa stalo dnes v noci? Ak budete čítať ďalej, určite sa to dozviete.V nedeľu večer 1. septembra sa skončili prázdniny a deti čakal nový školský rok, už teraz sa Gabika tešila, akoby to bolo po prvý raz. Keď zatvorila oči, preniesla sa do ríše snov. Zrazu svitalo ranné slniečko a vytešené dievčatko sa chystalo do školy medzi svojich spolužiakov. Cestou sa kochala, aká je príroda krásna. Slniečko svietilo, obláčiky sa naháňali a všade lietali farebné listy zo stromov. Keď prišla do školy, privítala sa so svojimi priateľmi. I keď bol prvý školský deň, pani učiteľka začala prvou hodinou matematiky. Vysvetľovala deťom, ako sa počíta násobilka, ktorú preberali minulý rok. Keď zrazu Gabika počula čudné zvuky. Trošku ju to vydesilo. Zdalo sa, že nikto iný okrem nej ich nepočul. Čo by to tak mohlo byť, prečo nikto nereaguje? Na túto záhadu musí prísť čo najskôr. Zrazu sa násobilka rozplynula a Gabika sa celý zvyšok hodiny už nemohla sústrediť. Nevedela sa dočkať, kým zazvoní zvonček a skončí sa hodina, aby sa mohla pozrieť, odkiaľ tie zvuky prichádzali. O chvíľu to miesto našla. Bolo to pri zakladačoch, kde si deti odkladali pracovné zošity. Jeden z nich odkryla a našla krásneho zeleného maličkého dráčika s veľkými žltými očami. Kto si? Opýtala sa ho. Ja som zborovský dráčik. Asi som sa zatúlal. V diere za policami je tajný vchod do môjho čarovného sveta, nad dverami je tajné heslo, ktoré ma pustí späť k rodičom, ale keďže neviem čítať, nemôžem sa vrátiť a ty asi Dračí jazyk neovládaš. Gabika ani nedýchala, len pokývala hlavou do strany a dychtivo čakala, čo jej dráčik prezradí ďalej. Bol som hladný a našiel som desiatu v zakladači. Ty ma asi nepoznáš! Veľmi sa mi tu páči a i keď som smutný a chýbajú mi rodičia, chcel by som tu chvíľu zostať a naučiť sa čítať a písať. Mohla by si ma, prosím, naučiť písmenká? Rozhovoril sa dráčik. Gabika sa zamyslela, pohladkala si bradu rukou a odpovedala. Mohla, ale musíme počkať, kým všetci spolužiaci odídu späť domov, mohli by sa ťa zľaknúť, rýchlo sa schovaj, po obede prídem za tebou. Dráčik poslúchol a zaliezol späť do skrýše. Keď skončila posledná hodina, Gabika sa nevedela dočkať, kedy sa vráti k dráčikovi. Otvorila školskú tašku a zobrala ho so sebou domov. Po ceste mu vysvetľovala prvé písmenko A. Tak dráčik, čo to jazdí po ceste? Spýtala sa ho. Neviem, odpovedal. To je auto a na aké písmenko sa to slovo začína? Čo počuješ na začiatku? No aaaaaa, aaaaaaaaaaauto. Píše sa ako strechy domov, okolo ktorých prechádzame, doma ti to ukážem. Vtom dráčik vykríkol, pozri, to auto má krídla! Kde, kde ho vidíš, aj ja chcem vidieť lietajúce auto, tešila sa Gabika. A vtom zazvonil budík a jej sen sa rozplynul. Škoda, ktovie ako vyzerá také auto, posmutnela, keby to tak bolo skutočné, to by boli dobrodružstvá. Možno, keď večer zaspí, Dráčik sa vráti. Uvidíme….
