Je šesť hodín ráno a mne zazvoní budík. Zasa je pondelok, mama mi vojde do izby, odhrnie rolety a povie: „Sofia vstávaj, je čas ísť do školy!“ Ja sa schovám pod perinu a odpoviem mame rozrušeným tónom: „Mama, ale ja nechcem ísť do školy!! Už som ti povedala, že Simona a Betka mi robia zle! A okrem toho, ma bolí hlava, trasie sa mi celé telo a napína ma na vracanie.” Mama sa zamračí a odvetí: „Sofia, o tomto sme sa už predsa rozprávali. Nerobia ti zle, zle chápeš ich štýl komunikácie. A to, že ti je zle, je len ďalšia výhovorka ako neísť do školy.” Vzdychnem si a pomaly sa zdvihnem z postele. Cítim sa mizerne a mám pocit ako by mi nikto nerozumel! Vyjdem von z izby a idem si rovno umyť zuby. Necítim sa na raňajky. Dosť, že Betka sa mi posmieva preto lebo som tučná a Simona zase preto lebo mám okuliare a strojček. Umyjem si zuby a idem sa prezliecť. Vyberiem si pekné nohavice a pohodlné tričko. Cítim sa celkom štastná lebo včera som mala narodeniny a už mám šesťnásť rokov. Dúfam, že mi to Betka so Simonou nepokazia.
Prídem do školy unavená lebo som musela kráčať hodinu a pol pokým som neprišla do školy, no hneď ako vstúpim do triedy si všimnem Simonu ako sa na mňa mračí. Sadnem si na moju stoličku, Simonu sa snažím ignorovať no len ako si sadnem počujem ako moja stolička vŕzga, zrazu sa prepadne podo mnou a ja spadnem na zem. Všetci sa na mňa pozrú a začnú sa smiať. Je mi do plaču a počujem ako sa Simona rehoce a hovorí: „Fúha! Sofia ty si musela toho riadne pojesť aby si bola taká ťažká!” Cítim sa akoby sa mi vypol mozog. Postavím sa a chcem utiecť, no skôr ako sa môžem vôbec pohnúť ma Betka z ničoho nič potkne a povie: „Sofia to ty aké máš okuliare? Však vôbec nevidíš pod vlastné nohy!” Stisknem moje tričko, ale Betka začne urážať môj štýl oblečenia. Keď som si myslela, že to prestane tak som si všimla môj portrét na tabuli. Vyzerám tam ako veľryba s okuliarmi. Všetci sa smiali. Stiahlo mi hrdlo, nevedela som dýchať a rozplakala som sa. Utiekla som z triedy na záchody, nech som aspoň chvíľu bez nich. Bez tých dvoch oblúd, ktoré ma tak ničia. Pomyslím si: „Prečo sa mi to deje? Čo som im urobila, že sú voči mne také odporné? Prečo mi nikto neverí?” Mám pocit, že som v tom celom sama a chce sa mi kričať na celú školu. Celý deň som sa nevedela sústrediť na vyučovanie lebo mi Betka a Simona neustále robili zle a urážali ma.
Vraciam sa domov zo slzami v očiach a v hlave sa mi premieta film ako mi Simona rozmontovala stoličku a Betka ma potkla. Vidím stále pred očami tú hnusnú veľrybu na tabuli. Prídem domov a mama si všimne moje slzy a opýta sa ma čo sa deje. Ja jej všetko vysvetlím a mám pocit, že to konečne pochopila. Mama ma pohladí a ja sa rozplačem. Uverila mi!
Večer počujem mamu ako sa rozpráva na mobile s mojou učiteľkou, rozprávajú sa o tom, čo sa stalo. Rozprávajú sa asi tak dve hodiny pokým mi mama nepovie, že sa to bude riešiť, a že zajtra nejdem do školy. Idem sa chystať do postele, umyjem si zuby a osprchujem sa. Zbalím sa do školy a keď si ľahnem tak vzdychnem a poviem si sama pre seba: „Dnes bol ťažký deň.” Zhasnem svetlo v izbe, prikryjem sa perinou a o pár minút zaspím.