Keď som začala čítať túto knihu, myslela som si, že to bude jednoducho príbeh o dospievajúcom rebelovi, ktorý je protivný a neznesiteľný. Už po prvých stranách som však pochopila, že Holden Caulfield nie je iba „problémový tínedžer“, ale veľmi zraniteľná a zároveň veľmi pozorná postava, ktorá vníma svet citlivo a hlboko. Jeho vnútorný monológ mi pripadal, akoby som mala priamy prístup do jeho mysle, do jeho pocitov, myšlienok a obáv. Čítala som a cítila som spolu s ním jeho frustráciu, osamelosť a zároveň občasný humor, ktorý mi vyčaril úsmev na tvári aj v tých najsmutnejších momentoch.
Najsilnejšie na mňa pôsobilo, ako autenticky sú opísané jeho pocity odcudzenia a nesúladu s okolím. Holden kritizuje ľudí, ktorých považuje za falošných, a často sa zdá, že všetko okolo neho je pokrytecké. Pri čítaní som si uvedomila, že jeho „kritika dospelých“ nie je len vzdor, ale aj hlboká túžba po úprimnosti a po svete, kde by veci dávali zmysel. Miestami som s ním úplne súhlasila, inokedy som chcela zakričať: „Holden, prestaň sa tak uzatvárať!“
Jeho vzťahy s ľuďmi ma veľmi zaujali. Holden hľadá spojenie – s kamarátmi, so sestrou Phoebe, dokonca s neznámymi ľuďmi. Miestami pôsobí zmätene a impulzívne, ale jeho činy sú zároveň veľmi ľudské. Keď som čítala o jeho túžbe ochrániť nevinnosť detí, pocítila som zvláštnu úctu a smútok – je to čistá a zároveň tragická ambícia, pretože Holden si uvedomuje, že svet je krutý a že on sám je súčasťou tej krutosti.
Po dočítaní som mala pocit, že kniha ma naučila vážiť si úprimnosť a empatiu. Holden je síce komplikovaný, ale jeho príbeh ma prinútil zamyslieť sa nad vlastnými predsudkami, reakciami a správaním voči iným ľuďom. Táto kniha je pre mňa najmä o hľadaní seba samej, o pochopení vlastných pocitov a o tom, ako ťažko je nájsť miesto, kde sa človek cíti naozaj doma.