,,He discovered in this painter a poetry of which no one else was aware. In addition, he discovered in himself a soul of which he himself had been unaware.”
,,V tom umelcovi našiel poéziu, báseň, o ktorej nikto iný netušil. Spolu s ňou tiež v sebe našiel dušu, o ktorej netušil on sám.”
Kniha ,, The Life of a Stupid Man“ hneď sprvu zaujme dvoma vecami – jej názvom a jej dĺžkou. Pomerne nelichotivý názov však v prípade tejto konkrétnej knihy plne korešponduje s tematikou a všeobecným štýlovým ladením. Malá, ledva tridsaťstranová kniha je totiž nelichotivá sama o sebe, zabŕdajúc do špiny ľudského života, do jeho neistoty, chýb a neodvrátiteľnej postupnej skazy vplyvom vonkajších faktorov. Avšak, čo robí túto knihu skutočne špeciálnou a čo ju núti rezonovať v hlavách všetkých jej čitateľov, je fakt, že kniha má charakter nespoľahlivej autobiografie, nepresne, stručne a veľmi subjektívne mapujúc život jedného zo zakladateľov modernej japonskej literatúry – Ryunosukeho Akutagawu.
Napriek mnohým kontroverziám týkajúcich sa Akutagawovho života jeho všeobecný status v histórii japonskej literatúry nemožno spochybniť. Okrem jeho vplyvu na hneď niekoľko rozvíjajúcich sa literárnych smerov japonskej literatúry bol jedným z hlavných mostíkov prepájajúcich diela európskych autorov s ázijskými, odkazujúc na viacerých autorov moderny a avantgardy aj priamo v tejto knihe. Poznačený ťažkým detstvom a prirodzeným nadšením pre diela svojich predchodcov je v jeho tvorbe okrem západom inšpirovanej rôznorodosti všadeprítomná úprimnosť a istá bolesť, ktorou sa už od začiatku staval do opozície naturalizmu, smeru, ktorý mal byť pôvodne základným pilierom japonskej literatúry dvadsiateho storočia. Teda, až kým to Akutagawa nezmenil.
Veľkú časť tejto knihy tvorí opis jeho kreatívneho procesu a prostredia, ktoré preň má. V záštite skromnosti však zabúda spomenúť jeho vlastný vplyv na japonskú kultúru a literatúru, ktorý pohol celým storočím – chtiac či nechtiac sa totiž tento nihilicky zmýšľajúci mladík stal pomyselným kreatívnym otcom mnohých japonských autorov. V kontraste so skutočnosťou sú v rámci tohto skromného životopisu mnohé fakty tohto štýlu opomenuté a nesúvislý dej sa, okrem predom spomenutého kreatívneho procesu, sústreďuje predovšetkým na krátke, bezvýznamné momenty v autorovom živote. Ako protikladom ku klasickej autobiografii tu dominujú jednorazové bezvýznamné vnemy, ktorým autor ich spísaním prikladá na váhe – konverzácie s neznámymi o zmysle života, spôsob, akým dopadajú kvety čerešní na jeho terasu či opis fľaše vína, ktorú kedysi vlastnil. Napriek atypickosti tohto diela však možno – podľa môjho názoru – spoznať Akutagawu ešte lepšie, ako pri klasických životopisných prácach. Mapovaním týchto, preňho špeciálnych, momentov totiž zvýrazňuje jeho hodnoty v živote a necháva v jeho práci miesto faktografickosti voľne plynúť emóciu, ktorou si postupne získava čitateľa. Zaujímavý je aj fakt, že v akomkoľvek bode knihy možno prelínať tento často lyrický sled udalostí a citov s jeho ďaleko faktografickejšími životopismi, bez stratenia ich korelácie – kniha akoby skrátka operovala s tými istými emóciami, ktoré v danom čase cítil, prenesenými do kľudnejšieho, súkromnejšieho prostredia jeho dennej rutiny.
Čo sa týka môjho názoru na túto knihu, môj ,,verdikt” je jasný – je to jedno z najunikátnejších diel, aké som kedy čítala. Schopnosť Akutagawu vyrozprávať celý svoj život bez držania sa akejkoľvek vopred stanovenej formy a lipnutia na citovom prežívaní krátkych, navonok bez významných momentov, obzvlášť v takom krátkom stranovom rozsahu, je skutočne obdivuhodná. Priznám sa, od knihy som pôvodne nemala veľké očakávania, keďže sama preferujem japonskú literatúru najmä od roku 1940 a ďalej, čo je kategória, do ktorej nespadá, no nakoniec som bola veľmi milo prekvapená jeho vynaliezavou metódou štrukturácie deja a štýlom písania. Ryunosuke Akutagawa a jeho tvorba tak doteraz u mňa v srdci zostáva na špeciálnom mieste, ktoré len tak niekto nezaberie.