Všetko sa to začalo jedným obyčajným dňom v knižnici. Medzi policami plnými kníh som náhodou narazil na Jarošovu Tisícročnú včelu. Netušil som vtedy, že toto náhodné stretnutie s knihou tak zásadne ovplyvní môj pohľad na slovenský národ a jeho príbeh.
Jarošov román ma pohltil svojou epickou silou, spôsobom, akým dokázal zachytiť život slovenského ľudu v jeho komplexnosti – od každodenných radostí až po najhlbšie tragédie. Čím viac som čítal, tým silnejšie som cítil potrebu reagovať, vytvoriť vlastnú reflexiu o našej krajine a jej ľuďoch.
Tak vzniklo moje dielo „Medzi rozprávkou a priepasťou: Listy domovine“, ktoré som rozdelil do štyroch kapitol – Sloboda, Dedičstvo, Temnota a Nádej. Zvolil som formu listov adresovaných rôznym aspektom našej národnej identity, pretože som chcel zachovať intímnosť a úprimnosť, ktorú som našiel v Jarošovom diele.
Tisícročná včela mi ukázala, že aj zdanlivo obyčajné životy môžu byť nositeľmi veľkých právd o národe. Inšpirovaný týmto poznaním, prepojil som vo svojom texte osobné s národným, súčasné s historickým. Písal som o Štefánikovi, o našom Trenčianskom kraji, o súčasných výzvach Slovenska, ale vždy s vedomím, že som súčasťou toho istého prúdu dejín, ktorý tak majstrovsky zachytil Jaroš.
Jeho román mi otvoril oči pre krásu aj bolesť slovenskej identity. Ukázal mi, že láska k vlasti môže byť kritická a predsa úprimná, že môžeme vidieť nedostatky a predsa milovať. Táto kniha nebola len literárnym zážitkom – stala sa katalyzátorom môjho vlastného písania, môjho vlastného hľadania odpovede na otázku, čo znamená byť Slovákom v dnešnom svete.
Preto som si vybral práve toto dielo – nie pre jeho literárnu hodnotu, hoci tá je nespochybniteľná, ale pre to, ako náhodné stretnutie s ním prerástlo do hlbokého dialógu s vlastnou identitou. Jarošova Tisícročná včela mi dala odvahu pozrieť sa na našu krajinu novými očami a napísať o nej s rovnakou úprimnosťou a vášňou, s akou on rozprával príbeh svojich postáv.
