Jedného dňa, keď sa Lenka s Hankou ponáhľali na veterinárnu kliniku, kde Lenka pracuje, zbadali pod autom zranené mačiatko. Hanka si myslela, že je už mŕtve, ale ono stále žilo. Rýchlo ho odniesli na kliniku, aby sa naňho mohli lepšie pozrieť a zistiť, aké má zranenia. Museli mu operovať zadnú labku, malo ju zlomenú. Dostalo na ňu dlahu. Čakali, či ho nebude niekto hľadať, ale nik sa neozýval. Na klinike bol dosť vydesené. Lenka by si ho aj zobrala domov na zotavenie, ale mala doma dve mladšie sestry a psíka. Tam by sa necítilo asi dobre. Ako druhá sa ponúkla Hankina babka, ale aj tá mala doma dve veľké mačky. Nebolo by to tiež rozumné riešenie. Hanka by si mačiatko, kocúrika, rada vzala, ale myslela si, že jej ho mama nedovolí. S babkou ju však presvedčili. Deň pred príchodom k Hanke boli nakupovať potrebné veci pre kocúrika. Prišiel deň, že si Hanka s mamkou mohli prísť pre neho na kliniku. Hanka bola zaskočená, keď sa jej mamka opýtala na meno kocúrika. Meno nemal. Tak ho spolu pomenovali podľa karamelového dezertu TOFÍK. Bol taký pekný karamelový. O Tofíka bolo výborne postarané, no nebol celkom spokojný. Trápilo ho, že nemôže ísť ešte von. Preto sa im raz prešmykol pomedzi nohy, keď vešali bielizeň. Všetci sa ho snažili chytiť, ale Tofík bol šikovný a ušiel až na ulicu. Zmizol. Tam zbadal veľa áut, a to mu pripomenulo, čo sa mu už raz stalo. Zľakol sa a zaliezol niekde do kúta, kde prečkal deň. Až v noci, keď autá prestali jazdiť, prišiel pred ich dom a začal mňaukať. Našťastie ho začuli a pustili dnu. Tofík sa vrátil, všetci boli šťastní a Hanka najviac. Mohla si ho nechať už navždy.
