Po dlhom čase som siahla po knihe, ktorá ma zaujala. Keďže mám rada fantasy, vedecké alebo detektívne žánre tak som si vybrala práve Údolie ľalií. Zaujal ma hlavne názov a popis, ktorý pomenúva udalosti v knihe. Obálka dokonale odzrkadľuje to čo je vo vnútri. Aj keď sa hovorí „nesúď knihu podľa obalu“ nemohla som odolať a Údolie ľalií dodnes leží na výraznom mieste na poličke nad mojou posteľou. Keďže zelená je jedna z mojich obľúbených farieb už nebolo čo riešiť. Zelená farba v tomto prípade má rôzne kontrasty a hlavne na tajomnej obálke mojej obľúbenej knihy.
Údoli ľalií má hlbšie myšlienky a filozofuje o rôznych typoch osobností. Celkovo je tu sedem postáv a sedem rôznych príbehov. Hovoria rôzne zážitky, ktoré sa im stali počas života a prepoja ich s rozprávkovými prvkami. Každý z týchto príbehov má na sebe niečo zvláštne. A preto ponaučenia, ktoré z nich vyplývajú sú pravdivé, aj keď nie také aké by sme v prvej chvíli očakávali. Často sa tu spomína smrť blízkej osoby dotyčného (rozprávača príbehu).
Každá postava má inú povahu a charakter týchto postáv sa dá rozlúštiť až na konci príbehu. Autorka dala do tejto knihy kúsok seba v podobe siedmich dospelých ľudí a ich príbehov.
Celkovo táto kniha bola viac-menej ako zbierka mýtických bájí s ponaučením. Každá postava a každý príbeh dával zmysel. Boli to ako kúsky skladačky, ktoré chýbali do celku.
Z tejto knihy som si odniesla napríklad, že je dobré strážiť si to čo máme a nebažiť po tom čo majú iný. Často to býva znakom chamtivosti.“ Ponaučenia z tejto knihy sú práve to čo som očakávala. Vnesú chuť a nový pohľad na život.