Pomaly sa prebúdzam do tmavého blázinca. Na tomto mieste sa čas stáva nekonečným cyklom. Srdce mi bije, krv mi hučí v ušiach, ruky mi tŕpnu v okovách. Možno by mi to malo pripadať desivé, ale tiene, ktoré sú jemným predĺžením prstov smrti ma obklopujú ako jemné milenecké objatie. Ľadový vzduch mi poskytuje jemnú prikrývku a tma balzam na dušu. Okovy sú ako krásny doplnok k mojej divokej osobnosti. Dokazovali moje postavenie v tomto kráľovstve. Dodávali mi pocit bezpečia. Na perách sa mi pohrávajú nevyslovené slová, telo sa trasie v ozvene smiechu a úsmev sa dostáva do popredia. Môj smiech je ako hymna, ktorá sa nesie týmto miestom. Vkráda radosť do sŕdc mojich priateľov, strach do ostatných.
Každý okamih v tomto prostredí mi prináša potešenie, ktoré sa určite odzrkadľuje v mojich očiach. Som šialená? Určite. Každá moja spomienka, myšlienka mi to neustále pripomína. Hryzie ma a sťahuje hlbšie do temnoty. Nebránim sa, práve naopak! Ženiem ich, aby ťahali rýchlejšie. Napovedajú mi, ako som sa tu ocitla. Ich slová sú ako melodické tóny v symfónií. Sú trošku ako črepy rozbitého zrkadla. Poškriabané, neúplné, no stále som videla celkový obraz. Pripomínajú mi, že tie krvavé znaky som urobila ja. To ja som ich namaľovala na toto plátno. Popravde som hrdá na svoje umelecké dielo. Použila som dokonca 0 negatív. Dalo mi veľa práce nájsť darcu. Bohužiaľ, mi môjho darcu zobrali skôr, ako som ho dokončila, ale to nevadí! Počkám si na ďalšieho. Oni mi určite pošepkajú svoje plány. Majú dokonalé nápady, ale nie sú jediný, ktorých počúvam.
Keď sa započúvam v diaľke neustále počujem smiech ďalších pacientov, no počujem aj šepot stratených duší. Niektoré kričia pre nespravodlivosť, iné túžia po krvi a ďalšie sa len smejú. Cítim ako mi vnútri bubloce vlastný smiech. Myslia si, že dokážu zviazať temnotu? Och, aký sú hlúpi! Temnota je tu od stvorenia sveta, je v každom z nás. Väčšina ľudí ju nechce prijať. Ja som iná. Vítam ju s otvorenou náručou! Necítim sa tu uväznená. Vyžívam sa v chaose a temnote, ktorá obklopuje toto miesto. Na tomto mieste je normálnosť zlá, inakosť oslavovaná. Vychutnávam si každú šialenú tvár, ktorú tu vidím. Naše rozhovory sú ako tajný rituálny tanec! Má svoju logiku, pravidlá. Je to kultúra, do ktorej sa len málokto odváži pozrieť. Pre niektorých je náš smiech len ďalším šialeným zvukom. Pre nás je to vyjadrenie privítania, slobody! Pripomíname im, že sme tu a necháme sa počuť.
Môj pohľad sa postupne zabodáva do stien tohto miesta. Šepkajú mi svoje tajomstvá, spievajú plány, kričia svoje nadšenie. Sú mojím ochrancom, jemnou prikrývkou pred svetom. Kedykoľvek sa pohnem cítim, ako sa mi reťaze zarezávajú hlbšie do kostí. Mám pocit, akoby ma púšťali hlbšie do svojich záhybov. Núti ma to len viac sa usmievať. Myslia si, že ma zlomia? Že sa budem cítiť vydesená? Že ma napravia? Akí naivní sú títo lekári. Toto som ja, týmto chcem byť! Prečo chcú zmeniť, kto som? Len preto, že som iná ako oni? Radšej skočím, ako stať sa nimi. Ale teraz, aj keď je moje telo zviazané moja myseľ je voľná. Voľne lieta medzi oblakmi počas búrky. Je ako plameň, ktorý ma nedokáže spáliť.
Moje vedomie sa pomaly vytráca z reality. Prečo by som si mala robiť starosť s realitou, keď sa môžem zabávať vo svojom vlastnom svete? Budem si užívať svoje vlastné divadelné predstavenie. Sľubujem Vám, že nikto z Vás také nezažil. Ale raz to zažijete. Teším sa na deň, keď temnota opäť pohltí svet a ja mu budem vládnuť!