„Hej, tam nesmieš ísť. Stoj!“ Zakričím na Damiána, keď som ho zbadala, ako smeruje do časti kde nieje cez vodu vidno ostré skaly. „Aaaaaa, do kelu, kde sa to tu zobralo ?“ Damián začne odstrkávať rukami vodu, ktorá okolo neho pomaly naberá červenú farbu. „Damián skús sa postaviť a dostať čo najbližšie k brehu .“ „Zasekol som sa, nevidíš?!“ Vraví zhrozene a pozerá sa na mňa, akoby som bola jeho posledná nádej. „Sofi asi som si prerezal celé stehno!“ V hlave vymýšľam možnosti, ktoré by som zvládla, keďže niesom dobrý plavec a na rany sa nemôžem ani pozrieť.
Pobrežná hliadka nás nemá šancu vidieť, keďže sme išli pláž, ktorú sme náhodne objavili za hustými stromami. Kričať nám teraz nepomôže a signál tu je najbližšie kilometer od nás. „Sofia, musíš sa sústrediť a niečo rýchlo vymyslieť ,lebo je príliv a voda stúpa!“ Rozmýšľam ako ho odtiaľ dostanem bez toho, aby sme tam skončili dorezaní obaja. Zoberiem uterák a bežím za ním. Hodím mu jeden koniec. „Chyť sa !“- kričím mu. „Musíš ísť bližšie“- hovorí zúfalo a prvý krát vidím, že sa začína naozaj báť. „Niee!“ Jedna väčšia vlna mi zoberie uterák. Voda je mi pod prsia a ako idem v priehľadnej vode, cítim ako som sa bokom chrbáta porezala o skalu, ale nemám čas to riešiť. Vlny začínajú byť stále väčšie. Damián sa ponára a snaží sa vyslobodiť sa zo skál. Vynorí sa a vidím ako má krvavé ruky z jeho rany na nohe. „Sofia! Hej, Sofia pozeraj sa mi do očí, nie že tu odpadneš. Teraz fakt nie.“ Stojím už skoro vedľa neho zblednutá z červenej vody okolo nás. „Počúvaj ma Sofi, teraz sa musíš ponoriť so mnou a pomôcť mi zdvihnúť tú skalu.“ Pozerá sa na mňa vystrašene a snaží sa tváriť, že je všetko v pohode, aby ma nevystresoval. „Ale …“ – začnem vetu, ale on ma v tom preruší. „Nemáme na výber. Kým by si stihla zohnať pomoc, tak sem môže prísť nijaká hladná ryba, alebo sa príliš zdvihne hladina vody.“ „To je super, nechceš ma ešte nijak inak vystresovať ? “ Potriem sa nahnevane, lebo obaja vieme, že okrem iného sa obaja bojíme veľkých rýb. „Dobre nemáme čas poďme nato.“ Poviem a spolu narátame do tri a ponoríme sa. Skala je dosť ťažká a vlny nás stále hádžu o ďalšie skaly takže sa nám moc nedarí iba sme viac poranení. Vynorím sa a stuhnem pri pohľade na moju ranu cez celú dlaň. Keď ma Damián zbadal zakričí na mňa, aj keď stojím hneď vedľa neho : „Sofia pozeraj sa mi do očí. My to zvládneme !!“