,,Celá pravda je oveľa tragickejšia a hroznejšia,“ je napísané v úvode knihy. Sú to autentické spomienky autora, ktorý bol v koncentračnom tábore Auschwitz- Birkenau a musel tam vykonávať tu najstrašnejšiu prácu: prenášať telá zavraždených v plynových komorách do kremačných pecí. Bol členom Sonderkommanda, a to znamenalo pozerať sa zblízka na vraždenie ľudí. Príbeh v knihe je zvlášť zdrvujúci, pretože je to jediné úplne zachované svedectvo človeka počas jeho života v koncentračnom tábore. Rozpráva len to, čo sám videl a zažil. Opisuje najdesivejšie aspekty svojej ,,práce“ v Sonderkommande. S odvahou hovorí o svojich pocitoch o tom, že na prežitie bol potrebný istý egoizmus a o jeho túžbe po pomste po oslobodení tábora. To, že sa Shlomo Venezia dožil konca vojny bol zázrak. Bol jedným z mála, ktorí prežili a mohli tak priniesť svedectvo o obetiach, ktoré nezachránila nijaká náhoda či výnimka. Kniha nie je len obyčajnou spomienkou, ale je historickým dokumentom, ktorý osvetľuje najtemnejší bod našich dejín.
Túto knihu som si vybrala hlavne preto, lebo to nie je žiadny vymyslený príbeh odohrávajúci sa v neurčenom čase a na neurčenom mieste. Je to výpoveď, svedectvo človeka, ktorý zažil to najhoršie, čo človek môže zažiť.
Čo mi táto kniha dala? Poznanie toho, čo sa dialo počas II. svetovej vojny a poznanie tej najväčšej hrôzy ,, zločinu proti ľudskosti“. Je smutné, že aj dnes sa dokonca nájdu ľudia, ktorí popierajú existenciu holokaustu a preto by som im túto knihu vrelo odporučila.