Želmíra a Etela sú sestry. Tieto dve lenivé sliepky z dediny celé dni nič nerobia, iba sa vyvaľujú na slnku. Kvôli ich lenivosti sa im vysmieva celý dvor, nakoľko sestry by chceli ísť žiť do mesta. Ich to však nezaujíma, žijú si vo vlastnom svete, kde nevidia žiadne prekážky.
Po dvore sa začalo šíriť, že dve sliepky budú mať možnosť dostať sa do mesta. Sestry v tom hneď uvideli príležitosť. Na prípravu mali týždeň, tak začali cvičiť. Ich tréning spočíval hlavne v behaní okolo dvora. Zo začiatku sa im nepáčila myšlienka každodenného behu, no Boris, ich priateľ, si našiel spôsob, akým ich prinútiť. Hovoril im, že pokiaľ sa nenaučia rýchlo utekať, tak sa skôr dostanú na tanier lišiakovi Janovi ako do mesta.
„Vstávame!“ zavelil Boris, no so sestrami to ani nehlo. „Viete, že nie ste jediné sliepky, ktoré sa chcú dostať do mesta.“
„Isteže,“ zašomrala Etela. Už stáli na štartovacej čiare, keď započuli výsmech. Bolo jasné, o koho ide. Etela okamžite začala upokojovať výbušnú Želmíru.
„Ja tým dvom namysleným kvočkám už ublížim!“ rozkrikovala sa Želmíra.
„Darmo sa snažíte, všetkým je jasné, že vyberú nás,“ oznámila výsmešne Filoména. Jej sestra Františka iba povýšenecky prikyvovala.
Nastal deň výberu. Všetky sliepky netrpezlivo čakali pri vrátach, kým Pán vyberie tie vyvolené. Úplne dopredu sa natlačila Filoména s Františkou, zatiaľ čo Želmíra s Etelou boli úplne na konci. Zamýšľali sa nad tým, čo im tie dve fifleny vpredu povedali. Ich myšlienkové pochody sa rozptýlili, keď k nim pristúpil Pán zdvihol Etelu, ukázal ju neznámemu mužovi, hodil ju do klietky a to isté spravil aj so Želmírou.
Po nekonečných hodinách strávených v tichu na korbe auta započuli rozhovor.
„O chvíľku prídem, šéfe.“
„O chvíľku? Už si tu mal byť pred hodinou!“
Onedlho sa z lesnej cesty stala cesta, po ktorej sa pohybovali autá hore – dole a z okolitých stromov sa stali vysoké budovy.
Želmíra budila Etelu. Nachádzali sa v tmavej miestnosti plnej vystrašených sliepok.
„Na vašom mieste by som utekala,“ povedala jedna zo sliepok.
„Prečo si myslíte, že ste tu? My im už chutiť nebudeme,“ ozvala sa ďalšia. Sestry začali panikáriť. Svetlo. Do miestnosti vošiel muž oblečený celý v bielom.
V momente, ako otvoril vrátka na obrovskej klietke, sestry vybehli a utekali, čo im sily stačili. Zastavili ich až dvere, no hneď vedľa dverí bolo otvorené okno, tak si povedali, že skúsia vzlietnuť. Nebolo to vysoko, takže sa dostali von. Pomaly, ale isto, sa začali vzďaľovať od budovy, z ktorej utiekli.
Našli si útulnú uličku a povedali si, že tam prenocujú. Etela hneď zaspala, no Želmíra ju hneď zobudila. Cítila, že v uličke nie sú samy. Nemýlila sa.
„Zdravím, ja som Ivan,“ oslovil ich veľký pes s úsmevom.
„Etela. Toto je moja sestra Želmíra,“ odpovedala unavená Etela. Po zoznámení sa dali do reči, povedali Ivanovi, ako sa ocitli v meste a ten im sľúbil, že im pomôže dostať sa domov.
Hneď ako slnko vyšlo nad horizont, partia sa vydala na cestu. Keď ich doma uvideli, neverili vlastným očiam. Sestry vyrozprávali Borisovi, na čo výber slúžil a zoznámili ho s Ivanom. Spoločne potom oklamali Františku a Filoménu, ktoré z dvora ušli s myšlienkou, že mesto je najlepšie prostredie na život a Želmíra s Etelou si uvedomili, že nikde im nebude tak dobre ako doma.