Nikoho neobviňujem. Nikomu sa nechcem pomstiť. Chcem sa len vyliečiť“
S týmto silným prianím začína autorka autobiografie Eliška Tanzler rozprávať v knihe Vyrastala som v gete o svojom neľahkom živote, počnúc detstvom v zanedbanej rómskej osade, podľa vlastných slov “ diery Drovane“ , až po cestu za lepším životom, ktorý sa vo väčšine k tomu spejúcich fáz v skutočnosti netransformoval na výrazne lepší, no i tak ju nezlomil.
Eliška sa totiž narodila trinásťročnej Rómke z východoslovenského geta a jej otcom bol o desať rokov starší nemecký neonacista. Vyrastala v prostredí chudoby a prostitúcie, no napriek tomu túžila po vzdelaní a lepšej budúcnosti. Vo veku trinásť rokov ju matka poslala do Anglicka s nádejou na lepší život. Tam však namiesto vzdelania čelila ťažkej práci a zneužívaniu. Napriek prekážkam sa nevzdala, dokončila si základné vzdelanie a neskôr bola prijatá na univerzitu.
Kniha odhaľuje nielen jej osobný boj, ale aj predsudky a násilie, ktorým musela čeliť kvôli svojmu pôvodu. Aký súvis má tento jej pôvod s dianím v jej živote? Čo si my ako spoločnosť, ja ako jednotlivec, môžem/e z tohto takmer fatálneho príbehu odniesť a prispieť svojou troškou k tomu, aby sa v takejto zdrvujúcej forme už nikdy v osude nijakej bytosti nezopakoval? Prečo nás, ľudí, spoločnosť klasifikuje do určitých tried a priraďuje nám status a privilégia rasy už hneď po narodení, ktorí o nás vypovedá viac, než si ho – v mojom prípade, môžem stihnúť zaslúžiť, v Eliškinom zasa – kým sa ho dokáže zbaviť? Toto je len zlomok z myšlienok, ktoré sa mi po prečítaní diela, s trpkou pachuťou holého osudu dievčaťa prebíjajúceho sa nehostinným životom, vírili hlavou.
Príbeh sa mi dostal do rúk takmer náhodou, keď som si ho na základe všeobecného povedomia vybrala z políc kníhkupectva, do ktorého mi bola darovaná nákupná poukážka. Nemala som od neho takmer žiadne konkrétne očakávania. V prvom momente stretu s textom mi ani len zďaleka nebolo známe, aký výrazný dopad bude mať na moje vnútorné prezívanie popri i po jeho samotnom dočítaní. Napriek tomu, že je písaný jednoducho, sa vôbec nečíta ľahko. Informácie o živote autorky – všetky situácie, ktorým bola vystavená a ľudskému zaobchádzaniu, ktorému musela čeliť nedokážem vnímať iba ako fakty, ktoré sa stali. Všetky vedomé či nevedomé krivdy, páchané na tomto dievčati, v mojich očiach odzrkadľujú výsledný konštrukt nahliadania na ľudí, ktorí majú akékoľvek dočinenie s rómskou etnicitou, nebodaj im v žilách koluje rómska krv a sú súčasťou tejto komunity. V nadväznosti na to sa mi však vynoria doplňujúce, abstraktné otázky, ktoré žiaľ v životoch mnohých nie sú len úvahou, no ohnivkom nekonečného reťazca neadekvátneho sociálneho zaobchádzania a kolobehu, z ktorého sa len ťažko dá vymaniť. Prečo sú Rómovia v takomto postavení? Na základe čoho sú hneď po narodení predurčení na opovrhovanie, predsudky či nenávisť? Čo predchádzalo vyformovaniu tejto mienky súhlasnej medzi nezanedbateľným množstvom našej spoločnosti? Prečo im dlhodobo niet pomoci???
Ťažko sa mi hľadali odpovede na otázky vyplývajúce z nespočetného množstva takýchto i podobných úvah. Napriek tomu, že ku niektorým sa mi z morálneho či praktického charakteru problematiky podarilo priradiť opodstatnené stanovisko či odpoveď, v mojej mysli naďalej, i po takmer piatich mesiacoch od prečítania knihy, prúdia nezodpovedané, menej či viac určito rozpracované otázky z tejto oblasti. Vonkoncom, ani sa však veľmi niet čo diviť, že nie som v plnej miere úspešná, keďže mnohé odpovede, a najmä riešenia, nedokázali adresovať vrcholoví politici už niekoľko dekád. Neviem, do akej miery v nich táto problematika a jej ne-riešenie a biedna úprava situácie rezonuje, avšak ja môžem s určitosťou povedať, že ma ustavične skľučuje a ťaží uvedomenie, že ani ja ako jednotlivec, dotvárajúci tú spomínanú spoločnosť, nijako neviem komplexne a dostačujúco pomôcť pri predchádzaní osudom podobným, či ešte horším tomu Eliškinmu, ani problematike vo všeobecnosti.
Čo je však v mojej kompetencií a sile, ktorú môžem a hodlám neprestajne uplatňovať, je šírenie korektného prístupu k tejto otázke a vyvarovaniu sa akejkoľvek forme predsudkov, diskriminačného správania či “neškodného“ uťahovania si/ústneho folklóru na adresu či už Róma, alebo človeka s akýmkoľvek, nazvime to “kontroverzným“ etnikom či rasou. Myslím si, že je pod úrovňou vedomej tolerantnej a rešpektujúcej existencie, znižovať sa k takémuto prízemnému, tunelovému prístupu založenému na metóde vyraďovania a odsudzovania ľudí ako členov komunity či jednotlivcov za atribúty, ktoré nedokážu ovplyvniť. Prirodzenejšie je hodnotenie vedomých, premyslených činov, skutočne majúcich schopnosť utvoriť náhľad na ľudskú povahu či osobnosť a odzrkadliť jej úmysly a morálnu orientáciu ako celok.
Nesúdiť, pochopiť, zaobchádzať s úctou a rovnosťou. Práve nutnosť využívania týchto ľudských kvalít vo mne kniha pripomenula a zdôraznila, čím zároveň znásobila presvedčenie o nevyhnutnosti ich aplikovania do súkromného či verejného života. Som presvedčená, že bez ich dodržiavania sa spoločnosť nedokáže posunúť vpred. A keďže aj ja tvorím spomínanú spoločnosť, chcem byť neochvejnou a pevnou zástankyňou ich dodržiavania. Z nezanedbateľnej časti, práve vďaka oboznámeniu sa so silným, krutým príbehom autorky.
