V jednu sobotu na Veľkú noc sme boli na chalupe. Neďaleko chalupy je lesík. Ja, Maťko (môj brat), Jurko (môj bratranec) a Táňa (moja sesternica) máme v lesíku takú malú osadu a jej súčasťou je aj Bunker. Mali sme aj rôzne tajné skrýše, o ktorých nikto nevedel.
„Idem do Banánovníka!“ zahlásil Jurko. Banánovník je naša spoločná tajná skrýša.
„Ja tiež idem do svojej tajnej skrýše!“ povedala som. Ja a Jurko máme chvíľu spoločnú cestu. Odlišnosť je v tom, že ja idem po jednom brehu potoka a Jurko po druhom. Bol trochu ďalej predo mnou, keď zrazu zakričal: „Hanka! Nšsmsc!“ nič som mu nerozumela, lebo sa to veľmi ozývalo.
„Čože!?“ zakričala som.
„Nšsmsc!“ kričal Jurko.
„Čo!?“ stále som nerozumela.
„Choď do Bunkra!“ zakričal na koniec.
„Aha, oukej!“ zakričala som a vrátila som sa do Bunkra. V Bunkri však bola iba Táňa. Opýtala som sa jej, kde je Maťko. Odpovedala, že je vo svojej tajnej skrýši. O chvíľu prišiel Jurko.
„Prečo si tak kričal?“ spýtala som sa.
„Lebo som našiel vajce. Asi slepačie.“ Povedal Jurko. V duchu som sa pýtala: „Ako je to možné?“ Nakoniec som povedala: „Asi máš pravdu, podaj mi ho.“ Jurko mi podal vajce. Prezrela som si ho a snažila som si spomenúť na jednu hodinu biológie, kde nám pani učiteľka Ponyová hovorila o slepačích vajciach. Nakoniec som usúdila: „Áno. Malo by to byť slepačie vajce. Opýtajme sa rodičov.“
„Nie! Rodičia budú hovoriť, že to je špinavé, nemáme to chytať do rúk a tak. Ale mám nápad, pôjdem k ujovi Janovi (chovateľ sliepok) a dohodnem sa s ním, aby sa na to vajce pozrel.“ napadlo Jurka.
„Dobrý nápad.“ povedala Táňa.
„Tak ja idem, čaute.“ odchádzal Jurko. Medzitým sa Maťko vracal. Išiel pomaly, tak som naňho zakričala: „Maťko, máme plán, rýchlo poď sem!“
„Aký plán?“ spýtal sa.
„Nie plán, ale vajce. Kričala som plán, aby sa to rodičia nedozvedeli.“ povedala som.
,,A kde je Jurko?“ spýtal sa Maťko.
„Išiel za ujom Janom dohodnúť sa, aby sme mu to vajce odniesli.“ odpovedala som.
„Čo keby sme to vajíčko umyli v potoku a potom ho nechali vyliahnuť?“ navrhla Táňa. Vajíčko sme umyli a usušili ho. Potom sme ho držali v rukách a sedeli sme na teplom jarnom slnku. Neviem, čo nás to napadlo. Asi sme chceli, aby sa na tom slnku vyliahlo. O chvíľu prišiel Jurko.
„Poďte, môžeme ísť.“ povedal.
„Dobre, idem.“ povedala Táňa.
„Aj ja.“ povedala som.
„Tak aj ja.“ rozmyslel si Maťko.
„Nie, jeden tu musí ostať, aby strážil. Keby prišli rodičia, aby nás nehľadali.“ povedal Jurko.
„Maťko, keby sa ťa rodičia pýtali, že kde sme, odpovedz, že sme v tajných skrýšach. A že tebe sa tam ísť nechcelo.“ napadlo ma klamstvo. Odišli sme. Prešli sme popri plote, kde bola Miša (divá sviňa) a vyšli sme neďaleko úľov pri ujovi Gustovi (náš sused) a nakoniec sme išli po cestičke k ujovi Janovi. Ten nás už čakal pri plote.
„Dobrý deň.“ pozdravili sme sa.
„Tu je to vajíčko,“ podal Jurko ujovi Janovi vajíčko. „Je to slepačie vajce?“
„Áno, je to slepačie vajce. Niečo ho tam asi odnieslo – líška alebo jastrab.“ odpovedal ujo Jano.
„A nemôžete ho strčiť pod sliepku alebo tak?“ spýtal sa Jurko.
„No môžem, ale najprv ho musím preskúmať, či je v ňom sliepka alebo či je čisté.“ odpovedal ujo Jano.
„Čo znamená slovo čisté vajce?“ spýtala som sa.
„Čisté znamená, že v ňom nie je kuriatko.“ odpovedal ujo Jano.
Keď sme sa vrátili, Maťko bol stále na stráži.
„Ahoj Maťko, rodičia sa ťa niečo pýtali?“ opýtala som sa.
„Našťastie nie.“ odpovedal.
Všetci sme si vydýchli. Vajíčko bolo zachránené a rodičia nič nezistili.
Toto bola ďalšia vec, ktorú najmladšia generácia Gulášovcov zvládla bez pomoci rodičov.