Všetko sa to začalo vtedy, keď ma moja kamarátka Bianka poprosila, či by som s ňou nechcela vystupovať na jej školskom predstavení. Ja som s radosťou prikývla. Spolu sme už tancovali veľakrát. Jej škola oslavovala výročie založenia a my sme mali byť súčasťou programu. Spolu s nami mali vystupovať aj ďalšie dva tanečné páry, majsterka sveta v karate, gymnastky, hudobníci a tanečník Martin. Vystupovať sme mali dvakrát. Jedno vystúpenie bolo doobeda pre študentov a druhé poobede pre rodičov. Pri prvom vystúpení všetko prebiehalo ako malo… Pred predstavením prebehla generálna skúška a aj učitelia nám pomáhali. Predstavenie prebehlo veľmi rýchlo a všetkým sa páčilo. Potom sa škola zavrela a čakalo sa na poobedné vystúpenie. Ja som ešte s kamarátkou išla medzitým na obed a následne na tréning. Po tréningu sme sa ponáhľali naspäť, aby sme stihli druhú generálnu skúšku. Bola som teraz trošku viac nervózna, lebo sa mal prísť pozrieť aj niekto z ministerstva školstva. Nikto však netušil čo sa ešte stane.
Generálna skúška prebehla bez problémov, až kým nemal tancovať kamarátkin spolužiak Martin. Nikto ho nevidel a ani o ňom nepočul. Pani zástupkyňa mu skúšala volať, ale telefón sa mu zatiaľ stihol asi vybiť. Ani jeho rodičia o ňom nič nevedeli. Nikto si nevedel spomenúť kam išiel po prvom predstavení. Všetci sme zostali trochu nervózni, ale vystúpenie sa blížilo a museli sme sa pripraviť. Martin mal vystúpiť ako druhý v poradí, program sa teda poposúval a jeho číslo sa vynechalo. Aj príhovor pani riaditeľky sa predĺžil. Nasledovali ďalšie a ďalšie čísla v pôvodnom poradí. No Martin stále nikde nebol. Ako posledná vystúpila speváčka s vlastnou tvorbou. Spievala peknú, ale smutnú pieseň. Keď sa už blížila ku koncu zrazu natešene vykríkla: „Martin!“ Martin pribehol rovno na javisko a odtancoval svoje číslo. Nikto ale nevedel, kde sa celý ten čas skrýval.
Kamarátka Bianka mi celú záhadu objasnila až na ďalší deň. Po prvom vystúpení sa Martin prezliekol vo svojej šatni a vybehol ešte rýchlo do triedy, lebo si tam zabudol zošit. Nikto si ho nevšimol na chodbe a ani ako ide do triedy. Zošit ktorý potreboval, bol až vzadu za rohom. Medzitým prišla pani učiteľka, nakukla do triedy a keďže nikoho nevidela, tak zamkla a odišla. Martinovi chvíľu trvalo kým zošit našiel a natešene chcel ísť domov. Ďaleko sa však nedostal. Nevedel čo má robiť, dvere boli zamknuté a nikto nepočul ani jeho krik. Spomenul si, že má pri sebe telefón. Ale ten bol vybitý. Už sa pripravoval na to, že bude v triede nocovať. Po troch hodinách započul veselé pospevovanie. Uvedomil si, že je to pani upratovačka a začal kričať a búchať na dvere. Vyľakaná pani upratovačka ho začula a otvorila mu triedu. Martin sa ponáhľal na predstavenie. Keď dobehol do divadelnej sály, zistil že predstavenie je takmer pri konci. Situáciu zachránila speváčka Katka ktorá si ho všimla popri spievaní a zakričala jeho meno. Martin pohotovo vybehol na pódium a odtancoval svoje vymeškané číslo.
Všetci boli radi, že sa našiel. Dostal však aj vynadané, pretože išiel bez opýtania do svojej triedy. S Biankou doteraz spomíname na túto príhodu so šťastným koncom.