Zaseknutí v triede
Čas do konca techniky sa míňal, keď sa zrazu žiak menom Martin vypýtal na toaletu. Akurát išiel otvoriť dvere, no zistil, že sa nedajú otvoriť. Nikto zo žiakov to nebral až tak vážne, lebo sa im to už viackrát stalo. No teraz to bolo iné. Tie dvere nešli otvoriť ani po pol hodine. Keďže to bola až ôsma hodina, tak na chodbe už nikto nebol. Teraz začali panikáriť už všetci. V snahe zachrániť situáciu sa spomenulo viacero nápadov, ako napríklad ten, čo dostal Dušan, že povyliezame von cez okno. Ale učiteľ všetko zamietol so slovami, že je to nebezpečné. Bohužiaľ, ani zavolať nikomu nemohli, pretože od začiatku týždňa im brávali telefóny, pretože ich vraj veľmi často používali na hodine.
Ani učiteľ nemohol nikomu zavolať, pretože si nechal mobilný telefón v zborovni. Žiaci sa už začali nudiť, a tak ich napadlo, že si zahrajú nejaké hry na počítači. To im už učiteľ dovolil, lebo nechcel, aby sa deti začali nudiť. Taktiež si niektorí futbaloví nadšenci dali lavice ku stene a z ďalších dvoch lavíc urobili brány . Našťastie loptu mali. Bol to veľmi napínavý, zápas pretože Dušanov tím vyhrával nad tým Matúšovým iba o jeden gól. No ako to už pri futbale býva, rozhádali sa. A to dosť poriadne. Keďže Matúšov tím prehrával, tak Matúš bol dosť nervózny. A práve preto bol ku všetkým hnusný a nepríjemný. Celá trieda bola na Matúša a jeho tím nahnevaná. Hnev sa začal šíriť aj ďalej a človek sa ani nenazdal, a zrazu bol všetci nepríjemní. Samozrejme preto, lebo už chceli ísť všetci domov a každý jeden, aj spolu s učiteľom, bol nervózny. Nikto sa s nikým nerozprával a v triede bolo iba ticho. Vtedy si všetci v triede uvedomili, aké je to byť sám a nahnevaný. Keď to ticho už všetkým liezlo na nervy, Tomáš vstal a pred celou triedou sa ospravedlnil všetkým tým, ku ktorým bol hnusný. Postupne sa začali ospravedlňovať všetci, a všetci sa so všetkými udobrili. Vtedy bol každý v triede rád, že má niekoho, s kým sa môže rozprávať a každý si uvedomil, aké je dobré nebyť nervózny alebo nepríjemný, ale naopak byť vždy v super nálade. Akurát vtedy chcela otvoriť dvere riaditeľka základnej umeleckej školy, no zistila že sú zaseknuté, a tak rýchlo volala školníka, aby ich išiel vyvŕtať. Všetci si už myslel,i že sa v pohode dostanú hneď domov, ale mýlili sa. Školník nebol v škole. Kým prišiel do školy a zobral náradie, tak prešlo ďalších dvadsať minút, no keď žiaci začuli vŕtačku tak vedeli, že už budú skoro doma. Celé to trvalo asi okolo tridsať minút. Keď sa celý tento proces skončil, žiaci už konečne mohli ísť domov. Vedeli, že na tento deň do konca života nezabudnú. Keď prišli domov, tak rodičom povedali všetko čo sa v ten deň prihodilo.
Na druhý deň keď sa žiaci znova stretli v škole, medzi sebou sa rozprávali, a tak sú nakoniec ešte aj radi, že niečo také zažili.