V diaľke bolo počuť hrôzostrašný zvuk motora a rytmické bitie železných kolies do koľajníc, ktoré prerážalo až do útrob srdca. Vzdialený hlas trúby, ktorý oznamuje príchod vlaku na stanicu, bol čoraz bližšie. Most na ktorom stála osoba sa začal triasť. Studený marcový vietor, ktorý sa jemne pohrával s jej vlasmi a posledné lúče tohto dňa označovali koniec tejto únavnej cesty. Ostáva už iba jedna úloha, už iba jedna povinnosť. Vlak bol čoraz bližšie. Vtipné ako zrazu ide čas pomaly, ešte pomalšie ako kedysi dávno ubiehali hodiny v škole. Vtedy Margareta odrátavala každú jednu minútu, ktorá sa zdala ako hodina, do konca vyučovania. Ani nevie prečo sa tak tešila domov. Okrem hroznej a dlhej cesty hromadnou dopravou s ľuďmi, ktorým sa sny zrútili roky dozadu, ju doma nečakalo nič dobré. Margareta bola vychovávaná s hlavnými heslami života:,, Najprv práca, potom zábava“, a ,, vždy sa dá lepšie“. Preto Margareta celé svoje dni a noci strávila za zošitmi a učebnicami. Nechodila von s kamarátmi, lebo žiadnych nemala. Bola natoľko zaneprázdnená snažením sa urobiť čo najlepšie v škole, že sa nestarala o kamarátstva, ktoré si spravila a po čase jednoducho vyhasli. Učiteľom sa mohla zdať ako dokonalá žiačka, lebo bola jednotkárka a vždy všetko vedela. Ale všetko niečo stojí. Tým, že celý svoj čas venovala škole, tak jej študentský život, takzvaná „najlepšia časť života“ pomaly, ale isto vyprchával. No ona stále dúfala, že keď si to teraz ťažko odpracuje, tak potom to už bude mať ľahšie. Ale to sa nestalo. S dospeláckym životom prišli aj dospelácke problémy, ktorých stále len pribúdalo. A ju osamelú bez opory priateľov alebo blízkych začala ťarcha sveta utláčať k zemi. Ešte doteraz si pamätá ako raz na ulici videla hrať na trúbku dvoch pánov. Mohli by to byť aj jej rovesníci. Pod nimi klobúk s mincami. Neboli bohatými, asi ani univerzitu nemali vyštudovanú ale vyzerali šťastne. Vtedy to v nej zapálilo plamienok pochybnosti o svojich rozhodnutiach. A kde sa dostala. Dnes večer, na hranici medzi dňom a nocou, stojí na moste a rozmýšľa či prekročiť tú hranicu. Snažila sa rozpomenúť na nejaké dobré zážitky a spomienky v zmysle presvedčiť samú seba, ale nič si nevedela vybaviť. Vlak sa už blíži a čas sa kráti. Už ho vidno na obzore. ,,Už len posledná úloha“ povedala si. Nadýchla sa a… . život jej preletel pred očami, ale nie ten čo chcela vidieť. Toto nebol ten život, ktorý pre seba chcela. ,,Snáď ostatný neurobia tú istú chybu ako ja“ pomyslela si.