My deviataci to máme ťažké. Stres zo skúšok, tlak na vybratie dobrej školy a samozrejme, každodenné výzvy pri nepríjemných ľuďoch. A potom sú tu ľudia, čo majú stále problém s výberom mojej školy. Som si istá, že sa veľa ľudí nachádza v mojej koži. Napríklad dnes, na ceste zo školy, som stretla moju vzdialenú tetu. Prízvukujem vzdialenú (pod tým myslím tú, čo najradšej komentuje moje životné rozhodnutia). Ako zrejme každý človek na tejto planéte sa ma hneď prvú otázku spýtala, kde plánujem ísť na školu. Najradšej by som povedala neviem, pretože nie vždy dostanem pozitívnu reakciu. Koho klamem, všetci sa kvôli tomu chovajú ako blázni. Asi sa pýtate, aká škola by mohla byť taká hrozná? No chodia tam takzvané “ľudské katastrofy”, kolektív sa skladá väčšinou z chalanov, odbory sú skôr pre mužov. No viete si predstaviť. Problém je v tom že ja mám celkom dobré známky a každý zo mňa očakáva umelca alebo právnika. A ja z celej duše tieto veci neznášam. Preto som si vybrala tú školu, ktorú som si vybrala. Avšak všetci s tým majú nejaký problém. Ale späť k tej tete. Slušne som jej odpovedala a čakala to najhoršie. Na moje prekvapenie ma pozvala na večeru. Konečne človek, ktorý ma chápe a dobré jedlo nikdy neodmietnem. Samozrejme, tešila som sa predčasne. Len čo sme si sadli do auta sa jej tvár zmenila. Úprimne? Vyzerala ako Shrek. To som si však nechala pre seba. V tomto momente by som oželela aj dobré jedlo. Začala svoju kázeň a divadlo je pre ňu slabé slovo. Vraj si o mne nemyslela, že som tak veľmi klesla a mám si to ešte premyslieť. Pri chalanoch mi dobre nebude. Ako keby to pri tých harpiách v tele milých dievčatok bolo lepšie. Asi nezažila dievčenský kolektív. Konečne sme prišli do reštaurácie a boli sme v celkom napätej atmosfére. Zobrala ma do nejakej talianskej reštaurácie. Tam som zažila ďalší šok. Kto by povedal, že v talianskej reštaurácii nepodávajú pizzu? A čo je horšie, ničomu som nerozumela. Prečo? Trikrát hádajte. Všetko bolo v taliančine. Keď som tete tento problém oznámila, odpálila ma s poznámkou, že keby som v živote robila lepšie rozhodnutia, tak by som tomu rozumela. Potvora jedna. A ešte to hovorila s výrazom, ako keby mi robila láskavosť. Moja hrdosť sa však nepoddala a niečo som čašníkovi vykoktala. Modlila som sa, aby to chutilo dobre. Na stole mi však pristála polievka s mušľami, chobotnicou a slimákmi. Celý svoj pätnásťročný život som nevedela, že niečo také existuje. Ďalej mi priniesli rybu s nejakými čudnými zemiakmi. A ja prisahám, že tá ryba chcela na mňa z toho taniera vyskočiť. Už som mala dosť. Zamrmlala som nejakú výhovorku typu musím ísť vyvenčiť svoju zlatú rybku. Schmatla som kabát a rýchlo som vytrielila z tej otrasnej reštaurácie. Autobus mi ide za päť minút, takže si musím pohnúť. Hádajte čo. Ten autobus tam už stál. Skoro som zo seba vypľula dušu, ale stihla som to. Nastúpila som do autobusu a povedala meno svojej zástavky. Autobusár sa na mňa pozrel akoby som bola z inej planéty. Pol minúty bol ticho. Potom arogantne spustil:,, No vystúp si!” Bola som prekvapená, tak som sa spýtala prečo. Už som si aj ja pomyslela, že nie normálna. ,, Nevieš čítať čo je tam napísané? Si slepá alebo len hlúpa?” Potom mi došlo, že som na zlom buse. Ale akože fakt ma urazil. Mohol mi to povedať aspoň s malou štipkou kľudu. Boli by ste prekvapený aký vedia byť ľudia nepríjemní. So svojou urazenou hrdosťou som sa otočila a vyšla z autobusu. Našťastie hneď prišiel ďalší. Konečne správny. Ale čo sa nestalo. Na preukážke mi došli peniaze. Taká hanba. Chvalabohu ma nenechal ísť v noci peši samú a zviezol ma zadarmo. Ešteže existujú aj dobré duše. Autobus bol preplnený, čiže som musela stáť. Postavila som sa na jedno z posledných voľných miest a chytila som sa tyčky. Vedľa mňa stál jeden celkom pekný chalan. Cesta sa nudne vláčila, no zrazu som ucítila dotyk na mojej ruke. Ten chalan si položil svoju ruku na moju ruku. Myslela som si, že to bolo nechtiac, tak som to neriešila a posunula som si ruku nižšie. Ale on to urobil znova. A znova. A poviem vám, teraz som fakt nevedela čo mám robiť. Modlila som sa, aby som už mohla vystúpiť. Tvár mal ako anjel, ale zrejme nemáme súdiť knifu podľa obalu. Neviem, či si myslel, že na mňa nejako zapôsobil, ale ja som mala chuť mu dať facku. To bola asi najdlhšia cesta môjho života. Našťastie sa už potom nič nestalo a ja som sa živá a zdravá dostala k mojej drahej posteli. Nikdy som nespala lepšie ako v tú noc. Aj takto môže vyzerať deň v živote deviataka. Plný adrenalínu, prekvapení- či už milých alebo tých nepríjemných, ale aj zážitkov na ktoré si budeme pamätať do konca života. Život nebýva vždy ľahký, ale musíme si užívať všetkých chvíľ ktoré máme.