Jedného prenádherného dna sa Ferko Jurkovič zobudil do presvieteného rána. Ako každý deň si išiel vychutnať rannú kávičku na balkón. Potiahol posuvné dvere a neveril svojim očiam, pred jeho zrakom, tak okolo 10 km na obzore, stála vysoká oceľová stena. Jej výška vrhala tieň až po okraj mesta. Vydesený vybehol na ulicu, čudujúc sa že to nikoho nezaskočilo všetci fungovali akoby sta nič. Chodil od človeka k človeku a pýtal sa „Nevidíte tú stenu“, „nezdá sa vám dneska dačo zvláštne“, „Ten veľký tieň tu by nemá byť či?“Ale ľudia zadumane odpovedali „čo nič a nedeje“,“nemám záujem o váš časopis“,“ten tieň tu bol vždy, čo sa čudujete“.Vystrašený Ferko sa začal sám spytovať či je vôbec tá stena reálna aj keď ju videl pred sebou, tak na základe názorov iných ľudí začal spochybňovať a strácať vieru v samého seba.Keď už sa zdalo že Ferko prestane veriť sám sebe si spomenie že musí ísť do práce a vykríkne „kurník meškám“ a rýchlo sa balí a uteká do roboty. Po náročnej práci sa vracia večer domov unavený sa hádže do postele a zabúda na všetko čo sa ráno stalo. Na ďalšie ránko sa vracia do svojej rutiny, a pokračuje vo svojom obyčajnom živote. (Čo si máme z tohto diela odniesť, verím v to že na to prídete sami).Ďakujem za pozornosť Jozef Sárený