Jano Bobák je človekom nie namysleným, ale právom hrdým na svoj úspech pretože, je čerstvým víťazom TV šou Záhoráci majú talent. Má za sebou sériu rozhovorov v Denníku Malacky v Gajarskom mesačníku, ale to najdôležitejšie v domácich Stupavských novinách, kde ho všetci Stupavčania môžu vidieť na fotke s výhrou.
Takto predošlým úspechom ovplyvnení a patričnou hrdosťou naplnený vybral sa jedno ráno do mesta. ,,Mariena, kde mám ten čierny kabát, čo nosím v nedeľu do kostola? V skrini Janko, tam vzadu načo ti je? Však keby sa niekto so mnou chcel odfotiť, veď som ti ukazoval ten článok novinách.” A tak Jano Bobák prekročil v to ráno prah dverí svojho domu prvýkrát ako celebrita.
Mesto je v sobotu plné ľudí a na trh to má hodný kus, musí prejsť takmer cez celú hlavnú ulicu. Jano si teda vykračuje priamo pevným krokom hollyvoodskej hviezdy s vypätou hruďou a s pohľadom di Capria. Priateľsky kýva hlavou na všetkých okoloidúcich a každé vrelé odkývanie vníma ako prejav najväčšieho uznania. Asi v polovici cesty mu v ústrety vybehne mladá brigádnička s papierom v ruke. Boby (ako ho prezývali) nasadí úsmev a vo vrecku sa snaží nahmatať pero, veď predsa, aby sa jej mohol podpísať! Dievča ho osloví: ,,Pane- Áno slečna? Pane máte záujem o krém proti vráskam?,” a tisne mu do ruky leták. Jano sa na ňu zamračí a namrzene odíde. Mrmliac si šmaril leták do koša. ,,Vyzerám snáď na 70?!”
Náladu mu však nezlepší cestou už žiaden fanúšik s prosbou o fotku alebo podpis, ktorého tak túžobne očakáva, a tak bez väčšej nádeje, že by takého človeka ešte stretol vstupuje na trhovisko. Prechádza trhom, no hlava mu klesla, jeho krok už nie je taký suverénny a pohľad hollywoodskej hviezdy sa mu z tváre postupne úplne vytratil. Rozčarovanie v ňom narastá a hlavou sa mu víria rôzne myšlienky. ,,Zelenina je drahá, mäso nemali, dlhé rady sú tu. Dokelu plno ľudí tu je a nikto ma nezpoznáva prstom neukazuje ani fotku si nevypýta a ja som chcel byť aspoň takou malou hviezdou aspoň raz zažiť ten pocit, že som celebritou.”
Keď tu zrazu čo to Jano nevidí prechádza okolo stánku s domácimi koláčmi a predavačka (pani už v rokoch) naňho sú úsmevom, ba až s bázňou v očiach pozerá. Jano razom ožije:,,no konečne ma niekto spoznal,” pomyslí si. Pristaví sa pri stánku a začne: ,,Babka poznáme sa odniekal?” Pani mu odpovie: ,,Vy ste úplne ako on!” Jano sa usmeje a vraví pozerali ste Záhoráci majú talent? Nie nie,” odvetí babka. Jano sa však nevzdáva nádeje: ,,asi čítala o mne v novinách, teraz sa určite bude chcieť odfotiť…” Z myšlienok ho však vytrhne roztrasený babky hlas: ,,Vy…vy mi ho tak pripomínate.” Jano na to: ,,Nečítali ste o mne náhodou v novinách, odtiaľ ma môžte poznať.” Babka mu na to vraví: ,,Noviny som veru čítala ale…” a so slzou na krajíčku dodá ,,Vás si z tých novín nepamätám, ale teraz ako ste sa tu prechádzali a pokyvovali hlavou s tou vašou bradou ste mi pripomenuli môjho capa, Fera, ktorý mi pred týždňom skapal.” Jano sa na ňu letmo usmeje a s pocitom, že už ani nevie či sa má rozplakať, alebo smiať odíde.