Príšerný začiatok dňa
Bolo smutné upršané a pochmúrne ráno. Vo vzduchu bol cítiť smútok a všade okolo bola zlá nálada. Po slnku alebo vtáčikoch ani stopy. Zrazu mi nahlas zazvonil môj otravný budík. S rozospatými očami som ho vypla a prevalila sa na ďalší bok. Po desiatich minútach ma znova zobudil ten príšerný zvuk. Rýchlo som ho vypla a ešte chvíľu driemala. Zrazu som si uvedomila, že je v byte podozrivé ticho. Pozrela som sa na hodiny a skríkla som: „Zaspala som“!.
V tomto momente začala obrovská panika a chaos. V prvom rade som sa rýchlo vyštverala z postele a bežala do kúpeľne. Hneď ako som tam prišla som celá vystresovaná zistila, že nejde voda. S ešte väčším tlkotom srdca som vybehla z kúpeľne a začala improvizovať. Mysli, mysli ozvalo sa v mojej hlave a tak som si zuby umyla minerálkou. Potom si išla vybrať, čo si oblečiem na seba, no samozrejme, že v tom chaose to nebolo tak jednoduché. Rýchlo som zobrala to, čo mi prvé padlo do ruky a dúfala som, že sa to k sebe bude aspoň trochu hodiť. V šuflíku som vytiahla prvý pár ponožiek a absolútne mi neprekážalo, že bol každá iná. Pobalila som si posledné veci do tašky a vyrazila do školy.
Pri zamykaní vchodových dvier mi povypadávali veci z rúk. Po všetkých zážitkoch z rána mi to bolo jedno, a tak som zamkla dvere a začala zbierať veci po schodoch. Samozrejme ma videl sused, ktorý sa nevedel prestať smiať. Škaredo som sa na neho pozrela a išla som si svojou cestou. Ako som na zastávku pred nosom mi odišiel môj autobus. Jediné, čo som v tejto zúfalej situácii mohla urobiť je sa zasmiať a počkať na ďalší autobus. Po pár minútach čakania som zistila ďalšiu nepotešujúcu informáciu a to, že môj autobus má meškanie. Už teraz som vedela, že budem meškať do školy takže som netrpezlivo čakala na môj spoj. Smutná a nešťastná som si sadla do autobusu a dúfala som, že už sa nič horšie stať nemôže.
Hneď ako som vystúpila z autobusu sa mi vysypala taška a väčšinu vecí som mala po zastávke. Po chvíľkovom spamätaní som si veci pozbierala a s upadnutou náladou som utekala do školy. Po príchode do školy som musela znovu čakať, no tento krát na školníka, pretože boli zamknuté dvere.
Keď po nekonečnom čakaní konečne prišiel, otvoril mi dvere a celý zdesený sa ma spýtal, čo sa mi stalo. S udychčaným hlasom som mu povedala, že som zaspala a utekala som na tretie poschodie do triedy. Ako som išla otvoriť dvere zazvonilo na prestávku a učiteľka ma zbadala pri dverách. Hneď sa ma začala vypytovať prečo meškám, a čo sa stalo. Začala som jej to vysvetľovať, no príliš veľa času nemala a tak ma poslala si sadnúť s tým, že jej mám doniesť ospravedlnenku.
Po hroznom a stresovom ráne som si konečne sadla do lavice a bola som šťastná, že som stihla aspoň nejakú hodinu i keď tomu predchádzali príšerné situácie. Spolužiačky sa ma začali okamžite niečo pýtať, no ja som ich moc nevnímala a spamätávala som sa zo situácie.
Ponaučenie z tohto celého je také, že si netreba robiť veci do školy do neskorej večernej hodiny, lebo potom zaspíte, nebude sa vám chcieť stávať, vypnete si všetky budíky, ktoré by vás potenciálne mohli zobudiť a prežijete najhoršie scenáre vášho života.